Mt 18, 15 – 20
V tomto týždni spadla na Záhorí v Lábe veža kostola. Keď som sa chcel o tom viac dozvedieť, pozrel som si internet. Ale urobil som aj to, čo som nemal – pozrel som si diskusiu k článku. Ako to býva, diskusia išla úplne iným smerom – hneď sa hovorilo o zlých farároch, o odluke cirkvi od štátu, o vymývaní mozgov a o daniach. Bolo to viac vylievanie hnevu na všetko možné ako diskusia k udalosti, ktorá sa stala.
Tí, ktorí sledujete aj internetové diskusie, viete, že to nie je nič výnimočné. Či to bude politická či spoločenská téma, scenár sa takmer vždy opakuje – presunutie témy, nadávanie, zloba a kopa nedomyslených argumentov. Udalosť spadnutej veže a diskusia k tomu je len jeden prípad z mnohých.
Na jednej strane je veľmi cenné, že môžeme hovoriť. Nemusíme sa báť – či to bude v reštaurácii či na ulici, že si nás niekto udá. Teda možnosť kritického myslenia a vyjadrovania tu je. Lenže nám nepomôže, ak počúvame len nadávky, odbiehanie od témy a pod. Ak máte v rodine otca či matku, častejšie starú mamu či starého otca, ktorý všetko vidí a komentuje len v čiernych farbách, viete, koľko energie (zbytočnej energie) to zoberie. Byť kritický za všetkých okolností, nevidieť nič dobré, nerozoberať poctivo tému, to je extrém.
Druhý extrém je, ak mlčíme tam, kde ide o zneužívanie moci, kde sa treba zastať spravodlivosti, kde treba napomínať. Byť veriaci, byť pokrstený, to je aj stáť na strane práva, spravodlivosti, lásky. To je aj pozvanie zápasiť o Božiu vec. Lenže to nie je jednoduché. Poznáme to všetci – ak treba napomenúť blízkeho, alebo ak riskujeme svojim slovom postavenie, výhody, priazeň, plat…, nie je také jednoduché nájsť slová či čas na napomenutie.
Dnes sme v evanjeliu počúvali práve o tomto. Môžeme si toho vziať poučenie:
1.) Už v raných časoch kresťanstva vedeli o tom, že život nie je ideálny a že ľudia sú hriešni. Ježiš dokonca hovorí o druhom kroku (zavolať si svedkov), ale tiež o treťom kroku (povedať to verejne, teda cirkvi) a o štvrtom kroku, teda že aj tak to niekto nemusí akceptovať. Správať sa k niekomu ako k pohanovi a mýtnikov, to nemusí a nemá byť zlé správanie. Len to chce trochu opatrnosti, pretože ten človek nám nerozumie a vychádza z iných kritérií myslenia. Ježiš dal vyznamenal prvenstvom apoštola Petra. Bol to človek, ktorý ho zaprel, človek, ktorému Ježiš musel povedať, aby mu išiel z očí, pretože nemá porozumenie pre Božie veci. Medzi apoštolmi bol aj šikovnejší muž. Bol to Ján. Zdá sa, že lepšie porozumel tomu, čo chce Ježiš povedať. A nielen to. Obstál aj pod krížom. Aspoň pokiaľ vieme, bol jediný z apoštolov, ktorý neutiekol a stál pod krížom. A predsa tomuto „dokonalému“ Ježiš nedáva prvenstvo. Asi preto, aby jeho ľudí viedol ten, kto vie, čo je to vina i ľútosť. Pretože všetci sme hriešni. Prvotné spoločenstvo bolo postavené na kajúcom Petrovi, nie na miláčikovi Jánovi. Prvotná cirkev rátala s tým, že život nie je americký film, kde si môžeme všetko vydiskutovať, a potom bude všetko už len dobré. Tak to nefunguje. Život nie je a nebude ideálny.
2.) Ak Ježiš vzápätí po smerniciach o napomínaní hovorí o „zviazaní a rozviazaní“, môžeme si to priblížiť známym obrazom: ak máme lano či špagát a na ňom zauzlujeme, zauzlujeme a zauzlujeme…, ten povraz sa stane nepoužiteľným. Podobne ako naše zauzlené vzťahy. Sme pozvaní k tomu, aby sme rozväzovali uzly. A to aj napriek tomu, že sa všetky rozviazať nedajú, a že aj po rozviazaní je často vidieť, kde bol pred tým uzol. Naše uzly si ponesieme až za smrť.
3.) Ak Ježiš po tomto všetkom hovorí o zhromaždení dvoch alebo troch v jeho mene, tak je to výzva, aby sme sa modlili a hľadali to, čo chce on. Je oveľa bližšie človeku modliť sa za to, čo potrebuje a chce. Ale zjednotenie s Ježišom a jeho vôľou je náročnejšie. A tu sa obracia pozornosť na nás samých. Okrem dnešných smerníc o napomínaní totiž hovoril Ježiš aj akýsi opak – neťahať smietku z oka svojho brata, keď je v mojom oku brvno! Je potrebné pracovať predovšetkým na sebe. Ak nás čokoľvek na svete a blízkych hnevá, musíme obrátiť pozornosť na seba. Mali by sme premýšľať, či k tomu neprispievame. Či nerobíme (aj keď iným spôsobom) práve to, čo nás hnevá na iných!? Či sme urobili dosť pre to, aby iný pochopil, čo je lepšie a potrebnejšie.
Aj keď Ježiš dáva smernice pre napomínanie, hlavné je jedno – získať svojho brata! Nielen napomínať, nielen kritizovať. Kritika je službou pravde a láske. Ak je podnietená snahou o skutočné dobro a porozumenie.