Väčšinu z nás, ktorí sme tu, učili v detstve naše mamy, aby sme sa vedeli podeliť. A niektoré mamy vedia, že nie je vždy jednoducho naučiť to: hoci sú to vlastné deti a majú sa podeliť so svojím súrodencom. Žiaľ, aj mnohé dedičské konania ukazujú, že sa to nepodarilo vždy dobre naučiť.
Deliť sa nás učili kvôli našej rodine – aby sme vedeli, že v našom dome žijeme spolu. Výchova však presahuje rámec našich rodiny. Naše mamy mám odovzdávali vzácne posolstvo o spoluzodpovednosti voči ľuďom.
Tú spoluzodpovednosť máme voči svetu, prírode, ľuďom. Dokonca ju máme aj voči tým, ktorí prídu po nás.
Dnešný svet sa mnohým môže zdať sebecký. Akoby nás učil, že záleží len na našom šťastí. A k tomu môžu byť ostatní prekážkou. No aj napriek tomu, možno aj kvôli tomu si pripomíname: ku kresťanstvu neodmysliteľne patrí, že problémy druhých sa nás týkajú, sú aj našim problémami.
Nebojte sa, nejdeme teraz vyriešiť problémy celého sveta. Nejdeme si hovoriť, že vždy, za každú cenu sa máme deliť, dávať veci iným, nechať sa hoci aj zodrať a pod. V dnešnom svete sa musíme aj brániť, aj byť ostražití proti zneužívaniu. Ale predsa: všetci spolu súvisíme, sme jedna ľudská rodina. Toto nechceme stratiť zo zreteľa.
Počuli sme dnes v evanjeliu, ako Ježiš nasýtil zástup. Potreboval k tomu chlapca, ktorý sa dokázal zriecť svojho mála. Ukázal ľuďom skúsenosť delenia sa, zdieľania sa. Bez toho by ten zázrak nebol. Dokonca, keď Ježiša po tom všetkom chceli urobiť kráľom – teda keď chceli skúsenosť zdieľania sa nahradiť závislosťou na niekom, kto im bude dávať lacný chlieb – odchádza.
Kiež by sme v našom svete mali dostatok ľudí, ktorí nastavujú politické a ekonomické zákony tak, aby bol prístup ku chlebu lacný a pre všetkých. Ale: jednak tí ľudia sú relatívne vzácni a jednak to nestačí. Aj skúsenosť (aj evanjelium) nás učí, že je potrebné premieňať ľudí, privádzať ich k zážitku spoluzodpovednosti. Nestačia len tí, ktorí by mali dávať chlieb!
Čítal som rozhovor so sociológom Raufom Darendorfom (Domino fórum, 38/2002, str. 6). Hovorí, že základné politické zmeny vieme dosiahnuť za šesť týždňov. Základné ekonomické zmeny za šesť mesiacov. Ale zmeny v ľudskom vedomí si vyžadujú šesťdesiat rokov! Neviem, kde vzal tú šesťdesiatku, ale jednoznačne ten výrok naznačuje, že premena ľudského myslenia ide pomaly. My skutočne nevyriešime všetky problémy sveta. Ale nezabudnime, že sme ľudská rodina a záleží na nás všetkých.
A poznámka na záver: Dostatok chleba pre všetkých sa v Biblii chápe ako prejav mesiášskeho času. Nemyslí sa však na udusenie sa v nadbytku, ale na nadbytok pokoja a radosti.(porovnaj: Zo stola Božieho slova, Dobrá kniha, Trnava 2000, str. 343)