Prorok Eliáš je najväčším prorokom Starého Zákona. Dnes sme o ňom čítali, ako na púšti hovorí Bohu, že už nevládze žiť (1Kr 19,4-8). Pôsobil v čase, kedy tri a pol roka nepršalo, kedy ľudia odpadávali od viery v pravého Boha a vracali sa k modlám. On sa s námahou snažil ľudí vrátiť na správnu cestu. K tomu všetkému sa stal terčom pre kráľovnú Jezabel, ktorá ho chcela zabiť. Že už nevládal žiť, je pri spočítaní všetkých týchto okolností prirodzené. Aj ľudia s najlepšími motívmi, aj ľudia v povolaniach, ktoré považujeme za pekné a bohumilé, môžu byť frustrovaní či na smrť vyčerpaní. Pekné je, že Biblia sa nebojí o tom rozprávať. Príkladom modlitby môže byť, že to prorok vyrozprával Bohu. A veľmi dobré pre nás je, že Boh mu nevyčíta slabosť či nedostatok hrdinstva. Boh po posilnil! K tomuto Bohu sa hlásime – aj keď by sme radi boli hrdinovia, neraz to nejde! A Boh nás nechce odsúdiť ale posilniť.
Z tohto prejdem k evanjeliu (Jn 6,41-51). Na prvé počutie sa môže zdať, že to nie je jednoduché evanjelium. Rozdelím ho na dve časti. Potom snáď nebude až také ťažké.
Ježiša sme v evanjeliu videli v pokračujúcom spore z minulej nedele. A je tu uvedený dôvod sporu – poslucháči nemohli prijať, že hovorí o tom, že by bol z neba. Vieme, že pre Ježišových súčasníkov takáto reč znela ako rúhanie. Ale ten spor sa dá pomenovať aj inak. Poslucháči okolo Ježiša redukovali jeho osobu. Chceli prijať len jeho ľudskú časť. Redukcia človeka či pohľadu na život hrozí vždy a každému. Nemusí ísť len o Ježiša, ale o ktoréhokoľvek človeka. A že je taká redukcia nebezpečná, to si môžeme pripomenúť koncentračnými tábormi, kde namiesto mena mal človek číslo. Číslo sa dá ľahšie vymazať, číslu nemusíte pozerať do očí, keď sa rozhodnete zničiť ho. Tie redukcie sú súčasťou života takmer všade. Môžete to zažiť na pracoviskách, kde ste zredukovaní na tvorcov zisku, na úradoch, kde sa stanete len zložkou a nikto sa nezaujíma o vaše pocity… Môžeme sa s tým stretnúť u lekára, ale, žiaľ, niekedy aj v rodinách, kde je niekto zredukovaný na upratovačku, kuchárku, nosiča výplaty a pod. A zredukovať sa dá aj pohľad na život – môžeme vidieť len svoje predstavy, môžeme vidieť a očakávať len šťastie, len zážitky, len víťazstvá… To však nie je celý život. Zredukovať pohľad na človeka či život škodí.
My si znova a znova pripomíname, že sme Boží, že Boh chcel, aby sme tu boli, že máme svoju hodnotu. A to je dôležité i vtedy, keď sa nám práve nedarí, keď sa naše sny neplnia. Je to dôležité aj pri pohľade na iného človeka.
V druhej časti evanjelia začal Ježiš rozprávať, že je chlebom pre večnosť. Tu sa ešte nemyslí Eucharistia. Je to obraz posilnenia. A Ježiš je posilnením cez svoje slová i skutky, ktoré urobil. To je podobné, ako sme si hovorili pri Eliášovi – veríme v Boha, ktorý nás chce posilniť, ktorí nás chce dvíhať. Ak lekár povie pacientovi „nezomriete“, nemyslí tým, že pacient nikdy nezomrie. Myslí tým, že nezomrie teraz na diagnózu, ktorú lieči. Podobne – ak povieme, že je večný život, neznamená to, že nezomrieme. Znamená to rozšírenie pohľadu o večnosť. Rozšírenie pohľadu nad naše plány a sny. Ježišovo slovo posilňuje život takýmto rozšírením pohľadu na to, čo je dôležité a cenné.
Posledná vec – existuje kniha s názvom „Večnosť začína dnes“. A stačí už len ten názov. Ak Ježiš hovoril o večnosti, ak o nej hovoríme aj my, tak je to večnosť, ktorú žijeme, ktorá začala dnes. Je to prenesenie rozšíreného pohľadu na život do našich dní, aby nás tento rozšírený pohľad posilňoval.