K dnešnému evanjeliu (Mk 7, 1-8. 14-15. 21-23) mám problém niečo pridávať. Zoznam zla v ľudskom srdci, ktorý vymenoval Ježiš, už sám stačí na premýšľanie. Ale predsa:
Asi pred mesiacom som počúval diskusiu v rozhlase. Téma bola daná informáciou z novín, že nezamestnané ženy na východe Slovenska šetria peniaze na plastické operácie. Pretože len po plastických operáciách vraj môžu uspieť na trhu práce. Asi nám to znie dosť paradoxne: ľudia bez peňazí šetria na plastickú operáciu! Diskutujúci v rozhlase to rozoberali z mnohých strán. Často sa tam opakovala téma mýtov, ktorým uveríme, a mýtov, ktoré nás robia neslobodnými (všetci musíme mať značkové veci a pod.), a pritom máme pocit slobody.
Mne sa táto diskusia vynorila v pamäti, keď som si čítal dnešné evanjelium. Jeho základnú charakteristiku poznáme asi všetci: Izraeliti v Ježišovom čase mali veľa predpisov. Neboli to predpisy hygienické (aj keď sa dnes hovorí o umývaní rúk), ale náboženské. Izraeliti verili, že cez ich dodržiavanie budú spasení, zachránení. A Ježiš kvôli tomuto často prichádza do sporu s farizejmi a zákonníkmi (nielen v dnešnom úryvku).
Naša situácia je lepšia. Nábožensky sme sa takého množstva prepisov zriekli. Dokonca môžeme povedať, že je vlastne len veľmi málo predpisov (okrem morálky), ktoré by sme mali zachovávať. Ale je ten náš svet slobodný od podobného problému, ako mali Izraeliti Ježišových čias? Asi ani veľmi nie. Zdá sa, že konať navonok, tváriť sa, zachovať imidž…, sa len presunulo do civilnej sféry. Preto mi napadla spomenutá diskusia.
Zachovať imidž je často dosť dôležité. Ale nie je to podstata života! Kresťanstvo neprestajne opakuje svoju pozvánku na pravdivosť vnútra, na vnútornú zrelosť, pozvánku ku skutočnému človečenstvu (nielen vonkajšiemu). Bez tohto bude náš svet vždy divný. Zhodu myslenia a konania, zhodu vnútra a vonkajšku, pravdy a slov veľmi potrebujeme.
Zdá sa, že ľudské srdce bude vždy dostatočným priestorom na prácu. Na prácu na sebe. Na prácu na tom, aby sme hodnoty nielen vyznávali, hlásili sa k nim, aby sme nielen zachovali imidž, ale aby sme boli svojím vnútrom zrelí a boží ľudia. Tak prichádza spása, ale aj niečo z Božieho kráľovstva medzi nás.
Peter Cibira