Počuli sme dnes v podobenstve vážne varovanie. Niektorí hovoria, že je to jedno z najtvrdších Ježišových podobenstiev. Je aktuálne stále, aj v dnešných časoch, kedy rozdelenie sveta na chudobných a bohatých nevytvára ani bezpečnosť, ani dobré vyhliadky. Mohlo by sa zdať, že posolstvo tohto podobenstva je veľmi jasné. Ale nie je to celkom tak. Má svoju obdivuhodnú hĺbku, ktorú je dobré objavovať.
Najskôr skúsim povedať niekoľko poznámok, čím toto podobenstvo nie je.
V prvom rade nie je jednoduchou rečou na spôsob: podeľte sa a všetko bude v poriadku. Deliť sa je nesporne dôležité, je to prejav veľkosti srdca, ale nevyrieši to všetky problémy. Máme profesionálov, ktorí sa venujú problémom chudoby, dávajú do toho neraz celé svoje nasadenie. Tým ale nevieme problém chudoby odstrániť. Nakoniec, vedel o tom aj Ježiš, ktorý učil ľudí mať otvorené srdce a deliť sa, ale povedal aj to, že chudobní budú vždy medzi nami.
Ak by ste mali pocit, že toto evanjelium je vyhlásením bohatstva za cestu do pekla a chudoby za cestu do raja, tak to tak nie je. Nie je to ani jednoduchá matematika, že bohatí sú zlí a chudobní dobrí. Opäť zo života poznáme, že chudoba môže človeka priviesť k neskutočnej závisti a zlobe. A zabezpečený človek nemusí byť nutne necitlivý či zlý. Nakoniec o Lazárovi z evanjelia nevieme, prečo sa dostal do neba, a o boháčovi je napísané aj pekné – ako mu záležalo na jeho bratoch.
Dnešné podobenstvo nie je ani popisom neba a pekla. Ježiš používa obrazy, ktoré boli pravdepodobne zrozumiteľné ľuďom jeho čias, ale pre nás sú zvláštne: medzi nebom a peklom je priepasť, nebo pre Lazára spočíva v sedení na Abrahámovom lone… Sú to však všetko obrazy, to nie je faktický popis.
Čím teda toto podobenstvo je? Určite je tu možné spomenúť viacero vecí, nielen tie, ktoré vymenujem ja.
V prvom rade je to výstraha pred tým, aby sme nestratili pohľad na človeka ako na človeka. Spomenul som, že sa nedá jednoducho odporučiť ľuďom, aby sa stále delili a všetko bude v poriadku. Ale nestratiť zo svojho pohľadu človeka je niečo viac. Platí to aj na situácie, ktoré nevieme riešiť a budú stále problematické. Vieme si predstaviť, ako z Lazára prestal byť človek – ako ho chceli odpratať od vstupných dverí, aby sa návštevníci nemuseli pýtať, čo ten tu chce, prečo tu smrdí… Prestať sa dívať na ľudí ako na ľudí hrozí stále. Mnohí máme skúsenosť, že ak lekár na nás pozerá len ako na zapálené slepé črevo a nič iné od nás nechce počuť, nemáme dobrý pocit. Zredukovali nás vtedy na slepé črevo. Nemáme dobrý pocit, keď nás zamestnávateľ zredukuje na čistý nástroj zisku a nič iné ho nezaujíma. Zredukovať ľudí môžeme na „tých chudobných“, na „problematickú skupinu“, zredukovať ľudí môžeme tým, že ich necháme osamelých, pretože s nimi už niet o čom rozprávať… Zredukovať človeka, aj keď nevieme riešiť jeho problémy, nie je dobré. To je opakovaná výzva z evanjelií. Aspoň my by sme si ju mali stále pripomínať.
Druhá, veľmi dôležitá vec, čo vlastne dnešné evanjelium je, je ukrytá v záverečnej vete Abraháma: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, nič im nepomôže.“ Pripomínam, že Mojžiš a Proroci, to je delenie kníh starého zákona. Teda Abrahám vlastne hovoril: „Majú Bibliu! Ak ju nepočúvajú, nepomôže im nikto.“ My máme Bibliu nielen starého zákona, ale aj nového. Mohli by sme pridať, že sa hlásime ku kultúrnym ľuďom a máme veľa toho, čo ľudia pred nami premysleli, ako radili žiť. Učíme sa to v škole, máme to v knihách. Ale nie je problém tejto civilizácie, že nevieme tie slová premyslieť, prijať a prenášať do života? Nie je aj dnešný základný problém, že ľudia nepočúvajú pozitívne veci? Nečakajme, že nás zastaví kríza či kolaps, nečakajme, že dobré veci musí na nás niekto kričať. Počúvať a zachytiť dobré návody, to je dôležité.
Biológ, publicista a známy český kňaz Marek Vácha použil vetu, ktorá sa mi páči: „Na vieru je možné pozerať aj ako na protest proti svetu, aký by nemal byť!“ Pod vierou si zväčša predstavíme svoj osobný vzťah k Bohu, možno mravné predpisy, možno myšlienku, ktorá nás drží… Ale ona spája aj ľudí, ktorí nie sú spokojní s tým, čo je tak, ako by nemalo byť. Aj keď to nevedia riešiť. A mne to pripomína dnešné evanjelium: nie je odsúdením majetku, ani chválou chudoby, ale je výkrikom, aby sme si uvedomovali skutočnosti, ako by mali byť. Je pripomienkou človeka, aj keď by sme ho radi zredukovali do nejakej skupiny, je pripomienkou toho, že dobré návody máme. Len ich musíme uplatňovať.
Peter Cibira