„Tvrdá je to reč, kto by ju počúval?!“ – aj takto reagovali ľudia na Ježišovo rozprávanie. Nie síce na dnešný úryvok (Mt 5, 1-12), ale predsa. A keby niekto z nás mal podobný pocit aj teraz, ani by som sa nečudoval. Počúvali sme síce o blahoslavených, teda šťastných ľuďoch, ale preniesť Ježišovo myslenie do praxe vôbec nie je jednoduché. Blahoslavenstvá sa nazývajú aj základným zákonom Božieho kráľovstva, teda tušíme v nich nesmiernu hĺbku, ale vyložiť ju nie je ľahké.
A tak sa skúsme zastaviť najprv pri tom, že Ježiš hovoril trpiacim ľuďom o ich šťastí, že sú šťastní, bez toho, aby im odňal ich problémy. Alebo snáď nevedel, koho má pred sebou?
Pri odpovedi na túto otázku pripomeniem, ako sa v evanjeliách neraz opisujú jednoduché Ježišove gestá, bez ktorých by sme sa pri čítaní textu aj zaobišli. Popisuje sa tam, ako sa dotkol ucha, ktoré nepočulo, oka, ktoré nevidelo, jazyka, ktorý chcel uzdraviť. Nemal problém kontaktovať sa s malomocnými, hoci tým riskoval, že sa sám stane nečistým. Jednoducho sa dotýkal rán a problémov. A aj Blahoslavenstvá môžeme vnímať ako takýto dotyk. Hoci bez priameho dotyku rukou, predsa sa dotkol problémov, ktoré si niesli jeho poslucháči. Ako dobrý lekár keď diagnostikuje a správne pomenúva veci, ako človek, ktorý chce niečo s druhým vydiskutovať, nazýva veci čo najpresnejšie. Teda nie že by Ježiš nevedel, koho má pred sebou, skôr práve naopak.
A tak sa zastavme pri otázke, či Ježiš svojim poslucháčom neponúkal príliš lacnú útechu. Ponúkal im náhradu za všetky strádania a kríže po smrti v nebeskom kráľovstve?
Hoci tam zaznieva aj budúci čas – teda večnosť v nebeskom kráľovstve, predsa len sa nedá nevidieť, že ide predovšetkým o prítomný čas. Ak by išlo iba o život vo večnosti, potom by mali veľkí kritici kresťanstva ako Marx, Feuerbach, Nietsche pravdu: oni hovorili, že ponúkame „zásvetno“, teda život a riešenie problémov „za svetom“. Ich kritika je aj dôležitou inšpiráciou – takto to v kresťanstve skutočne nestojí. Ten prítomný čas je veľmi dôležitý. A zdá sa, že Blahoslavenstvá je potrebné čítať predovšetkým v tomto prítomnom čase, i keď je tam i čas budúci.
A do tretice je dobré si pripomenúť, že Blahoslavenstvá sú reč paradoxov. Ježiš sa často vyjadroval v paradoxných tvrdeniach, nielen v Blahoslavenstvách.
Ak si vezmete na pomoc slovník cudzích slov, prečítate si, že paradox je zdanlivo protichodné tvrdenie, zdanlivé protirečenie, zdanlivá hlúposť. Dôraz je tu na slove „zdanlivý“. Veľa vecí je v našom živote paradoxných, ale pritom pravdivých. Pripomeniem niektoré paradoxy života. Napr. tvrdenie, že ženy sú silnejšie ako muži. Iste to neznamená, že zdvihnú ťažšiu činku, ale znamená to, že unesú často viac monotónnej námahy a tiež lepšie unesú bolesť ako muži. Iný paradox je, že pokojné presadzovanie zmien dosahuje väčšie trvalejšie výsledky ako rýchle a násilné. Alebo tiež, že obrovská láska sa vie zmeniť na obrovskú nenávisť – teda nielen vyprchať, ale zmeniť sa na opak lásky. Alebo si pripomeňme, že sám život je obrovský paradox – už to, že niečo žije a nie je len mŕtvy svet, ale aj to, koľko sa musíme namáhať pre chvíle spokojnosti a šťastia, alebo to, že sme dostali život ako veľký dar, ale aj tak musíme zomrieť. Paradoxy sú súčasťou života. Len sa nedajú jednoducho rozobrať slovami. Vždy zostáva niečo, čo v nich nevieme presne pomenovať, ale vidíme, že to platí.
Keď premýšľam nad tým, čo si teda môžeme odniesť z Blahoslavenstiev, tak vidím už prvú dôležitú drobnosť: priznanie, že sme aj ľudia chudobného ducha – teda ľudia, ktorí túžia, aby veci boli inak, sme aj ľudia neraz plačúci, neraz odsúvaní i prenasledovaní, nie je nám neraz možné dovolať sa pochopenia a spravodlivosti… Aj toto je náš život. Nemôžeme sa tváriť a nahovárať si, že život bude mať len tú peknú tvár.
Druhou dôležitou drobnosťou pre mňa je, že nám Ježiš ponúkol zmenu uhla pohľadu. Ponúkol pohľad na naše starosti cez Božie kráľovstvo. To sa dá jednoducho povedať tak, že aj keď nám tečú slzy, aj keď sme nepochopení, aj keď túžime po niečom hodnotnejšom…, aj tieto časti nášho života majú veľký význam, nie sú zbytočné a stratené. Aj v tom je kúsok šťastia.
Na záver ešte pripomeniem rabína (rabíni tiež radi používajú reč paradoxov), ktorý radí ľuďom, aby vo vrecku mali stále dva výroky prameniace z Písma. Prvý je: „Si prach a popol“. Druhý je: „Kvôli tebe som stvoril vesmír“. Kdesi medzi týmito dvomi pólmi by sa malo pohybovať naše vedomie. Nie sme čisto len prach a popol, ale nie sme ani čisto páni sveta. Sme oboje. A v paradoxnom skĺbení oboch polôh môžeme nájsť dôležitý postoj k životu. Je to veľmi podobné tomu, ako sa mi prihovárajú Blahoslavenstvá.
Peter Cibira