V prvom čítaní (1 Sam 3, 3b-10. 19) sme počúvali príbeh o tom, ako mladučkého Samuela oslovil Boh. Samuel bol ešte mladým chlapcom, keď ho jeho mama priviedla do chrámu, aby bol akýmsi miništrantom veľkňaza. Matka to urobila ako poďakovanie, pretože tento chlapec bol od Boha vyprosený. Chcela ho takto zasvätiť Bohu. Keď Boh oslovil mladého Samuela, ten trikrát na toto oslovenie bežal za veľkňazom Helim. Ešte nerozumel takémuto volaniu.
Je to veľmi príjemný úryvok z Písma. Ak by ste si však otvorili Bibliu a čítali celý text, z ktorého je tento úryvok vyňatý, zistili by ste, že je to kritický text. Kritizuje sa v ňom náboženský úpadok, kritizuje sa v ňom spomenutý veľkňaz Heli. Kritike sú tam vystavení tí, ktorí mali byť svetlami pre národ, ale stali sa nepoužiteľnými, dokonca sa stali problematickými a spornými. „Pánovo slovo bolo v tých časoch vzácne.“ Takto je opísaný čas, keď Pánovo slovo zaznelo aj Samuelovi. Ale už to je pozitívne, že Heli, človek hoden kritiky, predsa pomohol chlapcovi pochopiť, čo prežíva. Aj ľudia s malými kvalitami a chybami charakteru môžu niekedy odovzdať dôležité návody, môžu pomôcť.
Chcem sa však zamerať na iné posolstvo a zdôrazniť ho. Viera odvodená z Biblie a predstavená Bibliou poukazuje na cestu k Bohu, ktorou je načúvanie slovu, premýšľanie, porozumenie a jeho aplikovanie v živote. Zjednodušene sa dá povedať, že prírodné náboženstvá sa snažili nakloniť si božstvá. Preto boli a sú obety a rituály. Ľudia verili, že ak si naklonia božstvá, ak im prinesú dostatok darov a obiet, potom budú bohovia chrániť ich úrodu, ich rodinu, ich život. V židovstve a neskôr aj v kresťanstve – na rozdiel od prírodných náboženstiev – záleží predovšetkým na načúvaní, premýšľaní a následne na odpovedi životom. Iste, aj my prosíme Boha, ale vieme, že na našej strane je On vtedy, keď sme my na jeho strane. Keď ho nasledujeme, počúvame. Veľmi výrazne sme to mohli zachytiť v dnešnom žalme: „Obety a dary si nepraješ, lež uši si mi otvoril.“ (Ž 40)
Z tohto môžeme prejsť k evanjeliu (Jn 1, 35-42). Počúvali sme, ako sa na podnet Jána Krstiteľa, ktorý Ježiša označil za Božieho Baránka, začínajú zhromažďovať prví apoštoli. Na prvý pohľad to môže znieť úsmevne, keď na Ježišovu otázku, čo hľadajú, odpovedali protiotázkou, kde on býva. Akoby zrazu nemali čo veľké povedať. Veď predsa hľadali Mesiáša! A zrazu to nevedia povedať? Ale úsmevné je to skutočne len na prvý pohľad. Pretože je celkom prirodzené, že ak chceme niekoho spoznať, chceme ho spoznať aj s jeho prostredím, chceme ho spoznať tam, kde je človek sám sebou. Alebo ak chceme zistiť hodnovernosť niekoho, tiež ho potrebujeme spoznať. Chceme vedieť, ako sa správa doma, či je to zhodné s tým, čo hovorí. Apoštoli teda začali niečím úplne jednoduchým a prirodzeným.
Aj tu chcem pripomenúť dôležitú vec, ktorú nám priniesla Biblia. Hľadať Mesiáša znamená hľadať toho, kto má priniesť spásu, pokoj celému svetu. Nielen niekomu. Prví apoštoli sa neuzatvorili do hľadania svojho šťastia. A nielen oni. Je to niečo biblicky dôležité. Všetci poznáme toto príslovie: „Nehas, čo ťa nepáli!“ A je to dobré príslovie. Má svoje miesto v rozhodovaní sa. Ale nemôže platiť absolútne. Potom by ani hasiči nehasili nič, čo nie je ich vlastníctvom. Spomeňme si na Mojžiša, ako sa vyhováral, ako sa mu nechcelo ísť vyslobodzovať svoj národ z egyptského otroctva. Tento národ ho už raz poriadne sklamal. Teraz sa im má ísť znova ponúkať? Ale nakoniec išiel. Spomeňme si na Jonáša, ako sa mu nechcelo zachraňovať nejaké hriešne mesto Ninive. Nasadol na loď opačným smerom. Nakoniec ho ale veľryba prinútila, aby sa nechceným Ninivčanom venoval. Biblické posolstvo nás vedie k tomu, že problémy sveta, problémy iných, dokonca aj tých, ktorí nám nie sú blízki, sa nás dotýkajú. Nemusíme sa preto hneď cítiť ako záchrancovia sveta. Ale istú mieru citlivosti a spolupatričnosti by sme mali mať v sebe.
Hoci apoštoli hľadali Mesiáša, začali predsa len veľmi jednoduchou a prirodzenou otázkou. A v spojení s takouto prirodzenosťou sa znovu vrátim k Samuelovi. Samuel počul Boží hlas, ktorý ho volal po mene. Prečo išiel najprv trikrát za Helim? Nerozpoznal, že je to výnimočný hlas? Toto nám môže znova pripomenúť, že Božie vstupy do životov sú zväčša úplne prirodzené. Cez iných ľudí, cez myšlienky, ktoré nás oslovili, cez naše svedomie, možno niekedy cez taký biblický text, aký sme počuli v druhom čítaní (1 Kor 6, 13c-15a. 17-20), cez lásku i kritiku. Boží hlas znie. Znie vo všetkom, čo nás vie pohnúť na dobrú cestu. Otázkou je len to, či sme naň dosť citliví a či ho vieme rozpoznávať.
Peter Cibira