V tomto týždni som čítal rozhovor so známym francúzskym hercom Vincentom Casselom. Považujú ho za jedného z najúspešnejších hercov súčasnosti. Pretože je známy aj nápadným módnym oblečením, jedna z otázok smerovala k obliekaniu. Herec priznal, že sa rád pekne oblieka. Patrí to, podľa neho, k charakteru dnešnej doby. Ale vysvetľoval, že v minulosti chcel oblečením vynikať. Dnes, keď sa pozrie na to, čo nosil pred dvadsiatimi rokmi, pripadá mu to smiešne. A tak dnes, aj keď sa snaží pekne obliekať, už sa s tým natoľko neidentifikuje. Podobne vidí aj iné módne trendy. Napríklad v jeho mladosti všetci počúvali hip–hop a on nechcel byť výnimkou. Dnes sa ani s tým celkom neidentifikuje.
Podobné situácie sme možno zažili mnohí. Pravdepodobne ku každej mladej generácii patrí, že odhadzuje a kritizuje všetko klasické, všetko staré sa jej zdá ako prekonané. Ale asi každá generácia nanovo zažije, že nakoniec to, čo žila, ešte nie je všetko. Neraz sa statne, že si uvedomíme aj význam a pozitívnu hodnotu klasického. Teda kritika tradícií, ale aj ich docenenie takmer vždy stoja vedľa seba.
Dnes nám liturgické texty hovoria o klasickom jave: o svätení siedmeho dňa. Pre židov to bola a je sobota, pre kresťanov nedeľa. Politická i mediálna diskusia o nedeľnom predaji ukazuje, že pri tejto téme vzniká medzi ľuďmi napätie. I tu zápasia snahy o nové spôsoby prežívania nedele s tými klasickými.
Sláviť každý siedmy deň je kultúrny výdobytok, ktorý nám priniesla hebrejská Biblia. Všetky civilizácie poznali sviatky. Zväčša však vychádzali z prírodných cyklov: slávil sa letný i zimný slnovrat, slávil sa príchod jari, žatva… Svätenie siedmeho dňa však nevychádza z prírody. Tým hebrejská Biblia vniesla do našich dejín výraznú zmenu. Zrazu sa posvätným stal čas. Čas, ktorý si musí človek rozdeľovať (nielen podľa prírody), čas, ktorý mu nemá pretiecť cez prsty, čas, ktorý sa nemá stratiť len v samej práci a námahe. Pre Izraelitov sa takéto rozdelenie času stalo znakom ich identity. To zostáva i pre nás. Svätenie nedele je prihlásením sa ku kresťanskej identite.
Aj v úplne bežnom význame môže byť rozdelenie času dobrou pripomienkou do dnešných rýchlych časov. Zjednodušene môžeme povedať a pripomenúť si, že najdôležitejší dar, ktorý môžeme inému človeku dať, je práve čas.
O význame slávenia siedmeho dňa sme počúvali v dnešnom prvom čítaní (Dt 5, 12 – 15) a sami by sme k tomu mohli pridať ešte mnoho dôvodov. V evanjeliu sme však počuli akoby opačne nasmerovaný príbeh (Mk 2,23 – 3,6). Ježiš mal s vtedajšou praxou slávenia sabatu problém. Dnešné evanjelium nie je jediným popisom tohto problému. Ježiš a farizeji ohľadom sabatu opakovane na seba narážali. Dobré je však všimnúť si, že Ježiš neodmieta tradíciu. Len sa vracia k jej podstate. Uzdravil človeka v sobotu, hoci to vtedajšia prax nedovoľovala. Vracia farizejov i nás k podstate, že sviatočný deň má byť uzdravujúci. Má byť pre človeka.
Môžeme to preniesť do praxe. Naše kostoly, ich výzdoba, naše spevy, slová, ktoré v kostole počúvame i hovoríme – to všetko by nás malo predovšetkým uzdravovať. Uzdravovať naše duše, naše vzťahy. Ale netýka sa to len kostola. Platí to aj pre obed pri spoločnom stole, platí to pre naše nedeľné stretnutia. Predeliť čas, urobiť z neho posvätné prežívanie – to všetko je a má byť pomôckou pre človeka, pre naše opakované uzdravovanie všetkého, čo uzdravenie potrebuje.
Peter Cibira