Začnem prvým čítaním (1 Kr 19, 4-8). Prorok Eliáš žil v dobe veľkého úpadku viery v pravého Boha. Úpadku napomohol slabý kráľ a zákerná kráľovná, ktorí strhli veľkú čas národa. Prorok Eliáš sa namáhal, angažoval, urobil aj obrovské chyby, ale snažil sa. Napriek istým úspechom zostal štvancom. A náš dnešný úryvok ho zastihol vo chvíli, keď zničený prednášal Bohu svoju ťažkú modlitbu: „Už nevládzem, Pane, vezmi si môj život!“
Okamih, keď sa cítime byť na dne, prináša zväčša úplne iný pohľad na všetko naše snaženie i na prípadné úspechy.
Boh Eliášovu modlitbu vypočul. Vzal si jeho život. Ale inak, ako to myslel Eliáš. Čítanie nám hovorilo, že Eliáša prebudil dotyk, našiel chlieb, jedol, spal a opäť jedol. A potom išiel posilnený týmto pokrmom štyridsať dní na posvätnú horu Horeb.
Katolícka tradícia v sile tohto pokrmu vidí predobraz Eucharistie – teda predobraz chleba, ktorý nemá byť len pre nasýtenie tela.
Naše čítanie končí výstupom Eliáša na spomenutú horu. Ďalej sme sa už nedostali. Ale ak by ste si to doma prečítali aj ďalej, zistili by ste, že na hore sa Eliáš skryl v jaskyni a tam mu Boh kladie otázku: „Eliáš, čo tu robíš?“ A tu sa chcem zastaviť.
Božie otázky v Biblii zaznievajú v prelomových chvíľach. Keď Adam urobil prvý hriech, zaznieva Božia otázka: „Adam, kde si?“ Keď Kain zabil Ábela, Boh sa pýta: „Kain, kde je tvoj brat?“ Podobne zaznieva otázka Jóbovi, Jonášovi. Tieto otázky neznamenajú, že by si vševediaci Boh potreboval dopĺňať informácie. Tieto otázky sú adresované hlavne ich adresátom a potom i nám, ktorí ich po rokoch čítame. Niekedy je dobrá otázka viac ako dobrá odpoveď. Niekedy je aj pre nás potrebné položiť si otázky typu: „Kde (vlastne) si?“, „Kde je tvoj brat?“, „Čo tu (vlastne) robíš?“. Takéto otázky majú svoji silu, aj keď na ne nevieme vždy odpovedať. Môžeme predpokladať, že aj otázka adresovaná Eliášovi bola prehodnotením jeho vlastných motívov. Možno práve v tom okamihu si Boh naozaj vzal jeho život, jeho snaženia.
Všetko to hovorím ako prípravu na niekoľko myšlienok o dnešnom evanjeliu (Jn 6, 41-51). Už tretiu nedeľu počúvame o Ježišovi ako o chlebe života. Nie je to jednoduchá reč. Je v nej veľa metafor. Svetlo sveta, prameň živej vody, chlieb života… To všetko sú obrazy, metafory Jánovho evanjelia. Sú cenné a obohacujúce, sú podnetom na meditáciu, ale nie je ich možné jednoducho a dostatočne vysvetliť. Ježišovi poslucháči však, zdá sa, vnímali problém inak. Nie v obraznosti reči, ale v tom, že Ježiš týmito metaforami pomerne jasne naznačoval, že Mojžiš už skončil a na jeho mieste je on – Ježiš.
Čo to však znamená, že Mojžišova éra skončila? Mojžiš bol pre Izraelitov hlavným zákonodarcom, vodcom ľudu do slobodnej krajiny, zabezpečoval dostatok obživy na ceste. Ale jeho chlieb bol len pre tento život. Ježiš hovorí, že to nestačí. Že okrem pozemského sýtenia sa a dostatku pozemského chleba je potrebné sýtiť sa aj tým, čo presahuje pozemské. Nestačí sa točiť okolo dostatku chleba, i keď je to potrebné. Nestačí len putovať a putovať. Človek potrebuje viac, napĺňa svoju existenciu aj inými hodnotami.
Mohol by som pokračovať a pripomínať rozdiely medzi Mojžišom a Ježišom. Ale nebudem to robiť. Namiesto toho sa vrátim k začiatku svojej úvahy. Možno stačí, ak si z dnešného evanjelia každý z nás ponesie znepokojujúcu otázku: A čím sa vlastne sýtim ja? Aké sú moje hlavné ciele, hlavné myšlienky? Na čom mi v skutočnosti záleží?
Peter Cibira