Keď som približne pre dvoma rokmi počul jedného z najvýznamnejších svetových prezidentov povedať, že klimatické zmeny neexistujú, neveril som vlastným ušiam. Prezident povedal, že všetko sú to len vrtochy počasia. Nemohol som tomu uveriť, pretože diskusia o klimatických zmenách sa mi zdala natoľko výrazná a presvedčivá, že od prezidenta by som totálne popretie týchto zmien nečakal.
Mojím cieľom nie je však rozhodnúť, či sme klimatické zmeny spôsobili my ľudia. Nie je ním ani posudzovať svetového predstaviteľa. Chcem len naznačiť, že podobne reagujeme často. A vôbec to nie sú len reakcie politických či spoločenských predstaviteľov. Robíme to my, bežní ľudia.
Psychológovia hovoria o mechanizme vytesnenia. Teda o psychickom procese, ktorým človek presvedčí sám seba, že nejaká kritická situácia vlastne neexistuje. Vytesníme ju zo svojej mysle, nepamätáme sa, nechceme ju vidieť a pod.
U ľudí, ktorým oznámili závažnú diagnózu, zas možno vidieť snahu o jej popretie. Človek si hovorí, že to predsa nie je pravda, určite sa v medicínskom laboratóriu pomýlili, zamenili vzorky… U niekoho môže byť táto fáza dlhšia, u iného kratšia. Ale pravdepodobne je u každého.
Sociológovia, ktorí si všímajú nárast radikalizmu a agresivity v našich časoch, zväčša označujú za ich dôvod snahu o jednoduchosť. Ľudia nechcú a nevládzu hľadať náročnejšie riešenia. Preto si volia veľmi jednoduché cesty, ktoré akoby mali všetko vyriešiť alebo aspoň posunúť. Preto tie zovreté päste a búchanie do stola, ale aj útoky na iných…
Takto teda reagujeme na ťažko riešiteľné situácie a problémy. Alebo aj takto.
V dnešnom evanjeliu (Mk 9, 30 – 37) Ježiš rozprával apoštolom, že bude musieť trpieť a zabijú ho. Počúvať o utrpení, to je tiež jedna z tých ťažko prijateľných situácii. Preto sa nečudujeme apoštolom, že Ježiša nepočúvali. Nevládali to chápať ani riešiť.
Na konci cesty sa k tomu všetkému Ježiš vrátil otázkou: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ Dobrá otázka. Všetci vieme, že k nášmu osobnostnému i duchovnému zreniu potrebujeme spytovať si svedomie. Pravidelne si uvedomovať a pomenovať, čo robíme zle. Niekedy je však dobré zamerať sa nielen na činy, ale aj na to, o čom rozprávame a o čom rozpráva naša myseľ. Ak to začneme sledovať, možno budeme prekvapení, koľko času venujeme jedlu či pitiu, ako sa v nás ozývajú naše komplexy. To je naše konkurenčné JA. Teda iné JA, nie to, čo sa snažíme ukázať svetu. Je dobré o ňom vedieť. U apoštolov – hoci chodili s Ježišom – sa ukázalo, že túžia po moci, po prvenstve a po všetkom, čo s tým súvisí. Ježiš sa však ani nezľakol, ani to nekritizoval. Naopak. Chcel apoštolom ukázať inú cestu k veľkosti i k prvenstvu. Trochu inú cestu.
Ježiš začal hovoriť o službe. Kresťanstvo a službu je len veľmi ťažké oddeliť. Mnohí od nás čakajú charitu, neprestajnú ochotu k pomoci. Služba však vôbec nemusí znamenať, že pred niekým stále ustupujeme alebo sme stále len v služobnom postavení či stále niekomu nosíme tašku. Oveľa viac je kresťanská služba založená predovšetkým na ochote premýšľať nielen nad sebou, ale aj na nad tým, čo potrebuje svet a ľudia okolo. Nie vždy to musí vyústiť do činu, ale vždy by to malo vyústiť do toho, že sa človek vo svojom uvažovaní netočí len okolo seba a svojich najbližších. Ide o otvorenosť mysle, ktorá, samozrejme, nemusí byť vždy príjemná.
Ak to zhrnieme, tak slovníkom dnešného evanjelia môžeme povedať, že kresťansky by sa prvé miesta nemali získavať hádkou, ale srdcom otvoreným pre skutočné potreby. Kiežby takých ľudí bolo čo najviac aj vo vedúcich pozíciách.
Peter Cibira