Biblia môže byť nielen zdrojom viery či návodom k nej. Môže byť aj podnetom ku strate viery. Najčastejšie sú to úvodné strany Biblie, kniha Genezis, kde sa píše o pôvode sveta a človeka. Informovaní ľudia dnešnej doby neraz nevedia zosúladiť biblické popisy s popisom vedy. A zrazu sa sama Biblia stane dôvodom na odvrhnutie viery. Pritom kniha Genezis a v nej správa o stvorení je úžasný náčrt toho, čím je svet a kým je človek. Táto kniha sa však nesmie brať ako vedecký popis vzniku sveta, nesmie sa v nej hľadať odpoveď na otázku, ako vznikol svet, ale má byť podnetom na premýšľanie nad otázkami, načo existuje svet, kým je človek, akú úlohu má svet i človek. Genezis pripomína skôr umelecký opis, akúsi báseň, nie vedecký rozpis. Je plná symbolov, ktoré – keď ich pochopíme – zostávajú inšpirujúce aj dnes.
Dnes sme v úryvku z Genezis (Gn 2, 18 – 24) čítali, že všetko je stvorené z prachu zeme. I to sa môže zdať ako problematická reč. Naše telo predsa vôbec nepripomína prach. Ale ak si spomenieme na hodiny chémie, vynorí sa nám aj informácia, že skutočne sme zložení z tých istých chemických prvkov ako celý vesmír. „Byť z prachu zeme“ však môže pre človeka znamenať aj pripomienku, že sme pominuteľní ako prach a sami sme si nedali tvar. Tým sa už otvára symbolika, ktorá nechce hovoriť o fyzikálnom zložení tela, ale o princípe života. Čítali sme tiež, že žena bola stvorená z Adamovho rebra. Už dávni rabíni a prví kresťanskí komentátori Biblie v tom videli symbol: žena nie je z nohy, aby bola slúžkou; nie je ani z hlavy, aby bola panovníčkou muža. Je z oblasti srdca, čo znamená blízkosť. A to už je veľká výzva. Ale nie na hľadanie chýbajúceho rebra v tele muža, ale na vytváranie blízkosti.
Dnešný úryvok z Genezis sme počuli ešte raz. V evanjeliu z neho citoval Ježiš (Mk 10, 2 – 12). Prevzal pasáž, že muž opustí otca i matku a priľne k svojej manželke. Pripomenul, že takto je to od počiatku, a pridal, že čo spojil Boh, to nech človek nerozlučuje. Počuli sme, že takto reagoval na pokúšanie, na snahu farizejov nachytať ho. Farizeji sa pýtali, či smie muž prepustiť ženu. Ježiš odpovedal protiotázkou: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ Keď si však všimneme odpoveď farizejov pozornejšie, zistíme, že neodpovedali. Povedali, čo Mojžiš dovolil, ale nie, čo prikázal. Keby farizeji chceli poctivo odpovedať, museli by hovoriť oveľa viac. Museli by hovoriť o spomenutej blízkosti a tiež o tom, že muž má chrániť ženu, museli by hovoriť o tom, že muž a žena sú si navzájom rovní, že sú jeden pre druhého, že sú si pomocníkmi a oporou atď. Pozitívnych príkazov je u Mojžiša viac ako tých, ktoré umožňujú zapudiť! Ak by chceli farizeji odpovedať na Ježišovu otázku, museli by povedať: „Mojžiš nám prikázal starať sa o ženu!“
Ježišova výzva, aby človek nerozlučoval to, čo spojil Boh, sa dá veľmi ľahko použiť ako kritika všetkých tých, ktorí toto uskutočniť nedokázali. Ale oveľa správnejšie je pochopiť túto vetu ako pozvanie. Blízkosť patrí do skupiny javov, o ktoré sa treba starať. Sme pozvaní starať sa o túto blízkosť, veľmi poctivo sa o ňu snažiť, čo najviac ju chrániť. Nie hľadať, čo sa nemusí robiť, ale hľadať, čo je treba a čo je možné robiť. Alebo – inými slovami – sme pozvaní starať sa o to, aby naše srdce nezatvrdlo.
Aj keď bolo celé rozprávanie o manželstve, výzva, aby nestvrdlo naše srdce, patrí aj do iných vzťahov, na ktorých nám záleží či má záležať.
Peter Cibira