Je 11. novembra a práve dnes uplynulo 100 rokov od oficiálneho ukončenia prvej svetovej vojny. Niektorí historici ju označujú za „najväčšie jatky v dejinách“. Vychádzajú z toho, že na vojakov, ktorí mali uniformu, pušku a bodák, boli namierené oveľa ničivejšie zbrane: letectvo, guľomety, tanky, plyn, moderné delostrelectvo… A skutočne to bol masaker. V mnohých slovenských dedinách sú pomníky s menami tých, ktorí boli zabití. Zväčša počet mien výrazne prevyšuje počet mien na pamätníkoch z druhej svetovej vojny. Ale ľudstvo sa nepoučilo.
Stačilo 21 rokov a bola tu ďalšia svetová vojna. Opäť neskutočné obete na životoch. Na konci tejto vojny dopadli na Hirošimu a Nagasaki prvé atómové bomby. Samotní tvorcovia týchto nástrojov smrti boli prekvapení a vydesení, akú má atómová bomba ničivú silu. A opäť môžeme opakovať refrén: ľudstvo sa nepoučilo.
Po druhej svetovej vojne prišla tzv. studená vojna. Trvala roky a znamenala predovšetkým predháňanie sa v zbrojení. A vo vyzbrojovaní sa práve tými najnebezpečnejšími zbraňami. Všetko sa to dialo pod ideou mieru. Teda ideou vyrovnanosti sily vojenského arzenálu, aby tak bol dosiahnutý mier.
Studená vojna skončila, ale pri troche skepticizmu sme dnes v podobnej situácii. Pokojne môžeme opakovať refrén: ľudstvo sa nepoučilo.
Prečo sa ľudstvo nevie poučiť? Komplexná odpoveď by bola veľmi dlhá a stále nedostatočná.
Jeden zo základných faktov je, že vieme byť krásni a dobrí, ale vieme byť aj zlí a zákerní. Človek je jednoducho schopný svätosti, ale je aj hriešny.
Prečo sa ľudstvo nevie poučiť? Samostatnou témou v hľadaní odpovede by bolo rozoberanie technologických riešení. Postaviť silu vojenského arzenálu oproti sile iného vojenského arzenálu – to je technologické riešenie. Podobne ľudstvo jedná aj v iných krízach. Vo finančných krízach hľadá riešenie v nových pôžičkách. V ekologickej kríze hľadá riešenie v nových produktoch a nových stratégiách… To všetko je hľadanie riešení v technológiách. Okrem toho sú tu zmluvy, právo, dohody… To nemusí byť málo a určite to nie je zlé. Ale nie je to asi všetko. Čo tu chýba, je zmena človeka, jeho pohľadu na svet, na život, na seba a na iných.
Prvé, čo ma oslovuje z dnešného evanjelia (Mk 12, 38 – 44), je, že Ježiš učil svojich apoštolov. Pri pohľade na chudobnú ženu pri chrámovej pokladnici prehlboval ich vnímanie. Neriešil totiž, či skromný príspevok vdovy môže byť osožný pre chod chrámu. Neriešil, či vdova niekomu pomohla, Neriešil, či splnila svoju spoločenskú a náboženskú povinnosť. Ale všimol si a upozornil na jej veľkosť. Pri technickom pohľade by sme to asi preskočili. Ježiš ukázal na jej vnútornú slobodu, na dôveru v Boha…
To je dosť podstatný rozmer viery, pokiaľ sa viera stala vnútornou vierou. Učí nás vidieť inak, vidieť za technické a technologické riešenia. Učí nás vidieť človeka a jeho príbeh, jeho biedu i jeho veľkosť. Veľkosť aj v jeho biede. Práve tam sa nachádza koreň nášho poučenia sa.
Iste, kresťanstvo a viera prinášajú objektívne normy: ako sa správať a ako sa nesprávať. Tieto objektívne a známe normy sú potom aj princípom toho, ako nás posudzujú a odsudzujú. Ale tieto normy nie sú všetko. Zvnútornená viera by nás mala viesť k citlivosti a k vnímaniu ľudského subjektívneho príbehu, k vnímaniu bolestí, ohraničení i veľkosti a možností človeka.
Druhé, čo ma oslovuje z dnešného evanjelia, je samotná chudobná vdova, ktorá dala všetko do chrámu. Dať všetko – to je veľká téma. Určite to nie je výzva všetkého sa zriecť, nie je to výzva nič nerobiť a čakať, že Boh všetko urobí za nás… Ale táto chudobná vdova môže pre nás zostať ako výzva na premýšľanie, čo to znamená zveriť svoj život Bohu. Čo to znamená dôverovať Bohu. Schopnosť vložiť svoj život do rúk Božích je veľký dar. Je dobré nad tým premýšľať, aby nás to držalo v časoch krížov, ale aj obohacovalo v dobrých časoch.
Peter Cibira