Hovoríme o troch kráľoch. Odkiaľ vlastne máme, že boli traja? Odkiaľ máme, že to boli králi? A ak ich nazveme menami Gašpar, Melichar a Baltazár, odkiaľ vlastne máme tieto ich mená? V Písme totiž máme jedinú spomienku na nich. Je to tá, ktorú sme čítali dnes (Mt 2,1 – 12). Bola tam zmienka o troch daroch – o zlate, kadidle a myrhe – ale nemusí to automaticky znamenať, že tieto dary priniesli traja ľudia. A v dnešnej zmienke sa nehovorí o kráľoch, ale o mágoch. Ak by sme sa vrátili k pôvodnému gréckemu textu, tak by sme zistili, že to boli vlastne čarodejníci. I keď je ťažké povedať, čo si v tej dobe ľudia predstavovali pod slovom „čarodejník“. Možno by sa pod toto slovo dostal aj vtedajší lekár, liečiteľ, znalec niečoho nie bežného…
Kladiem tieto otázky preto, aby som upozornil na to, ako silno téma troch mudrcov, ktorí sa prišli pokloniť z východu, rezonovala v prvých storočiach kresťanstva. Niekedy v treťom storočí sa ustálilo rozprávanie o kráľoch, ich mená sa ustálili až v deviatom storočí. Dôvod, prečo táto téma rezonovala celými storočiami, bol jednoduchý: traja králi boli pohania, teda ľudia žijúci mimo vyvoleného národa; boli to ľudia, ktorí spoznali, že dieťa v jasliach je Boží vyvolenec. Pre kresťanov prvých storočí to bolo dôležité: k nám pohanom sa dostalo vyvolenie, aj my sme spoznali Ježišovu dôležitosť, nie sme umenšení od vyvoleného židovského národa.
Dnes, ak si aj pripomenieme, že sami sme boli pohanmi, zväčša nás táto téma nijako neosloví a nepohne nami. V spoločnosti riešime skôr opačný posun – nie to, ako sa z pohanov stávajú kresťania, ale skôr to, ako sa voľakedajšia kresťanská spoločnosť stáva pohanskou. A to aj napriek tomu, že si ponecháme nejaké kresťanské zvyky a tradície, nejakú časť kresťanského slovníka…
Predsa však téma troch kráľov môže byť aj pre nás inšpirujúca. Ja v nej napríklad vidím možnosť premýšľať nad viacerými druhmi múdrosti. V celom príbehu sú minimálne tri.
Prvý druh múdrosti predstavuje kráľ Herodes. Z histórie vieme, že bol veľkým vojenským stratégom – dôkazom sú minimálne jeho stavby, ktorých pozostatky sa zachovali. A – bez ohľadu na to, či by sme s jeho politikou súhlasili – musel byť aj celkom dobrým politikom, vedel v politických vodách plávať. Jeho múdrosť však bola múdrosťou pragmatickou. Pragmatizmus nemusí byť zlý. Všetci potrebujeme byť aj trochu pragmatikmi. Veľkou nevýhodou pragmatizmu však je, že nepozná hranice. V mene svojho vlastného videnia sveta vie pošliapať česť iného či jeho pocity, názory. A niekedy aj samotný život iných. Čistý pragmatizmus nebýva dostatočnou múdrosťou života, mnohé nechce vidieť a nevidí.
Iný typ múdrosti predstavujú tí, ktorých si Herodes zavolal na pomoc. To boli znalci zákona. A skutočne boli múdri. Vedeli dať Herodesovi jasnú odpoveď, kde sa má Mesiáš narodiť. Boli sčítaní. Z dejín vieme, že židovské synagógy boli miestami diskusií, kde mohol ktokoľvek vystúpiť a komentovať úryvok Písma. Tí ľudia sa vedeli rozprávať, vedeli sa počúvať, vedeli premýšľať. A predsa táto múdrosť znalcov zákona nestačila, resp. dnešný úryvok Písma akoby bol kritikou aj takejto múdrosti. Znalci zákona sa nerozbehli za novonarodeným Mesiášom, hoci mali dostatok informácií. A opäť to pripomína mnohých ľudí dneška. Máme totiž ľudí, ktorí sú sčítaní (či už v náboženských alebo aj v iných náukách). Ale ich múdrosť môže pôsobiť elitársky, môžu pohŕdať všetkými ostatnými, ich múdrosť nevedie k spolupráci. Snáď ešte silnejší príklad nájdeme u dnešných informovaných ľudí, s ktorými však nie je možná žiadna diskusia. Ak by ste chceli čokoľvek rozobrať hlbšie, oni vytiahnu druhý, tretí,… desiaty problém, ale nikdy sa nedostanete k ničomu konštruktívnemu.
Tretí typ múdrosti, ktorá je naznačená v dnešnom rozprávaní, je múdrosť samotných mágov z východu. Aj oni boli múdri. Už len preto, že sa rozumeli astrológii, poznali staré predpovede,… Nevieme, ako ku svojej múdrosti dospeli. Vieme však, že v ich príklade sa spája niečo naivné – cestovali na miesto narodenia Ježiša, hľadali ho – a súčasne niečo dokazujúce hlbokú znalosť.
Toto spojenie jednoduchosti a múdrosti sa mi z dnešného biblického úryvku prihovára najviac. Biblia tomu na viacerých miestach hovorí „múdrosť srdca“. Dnes je však toto slovné spojenie v nebezpečenstve, že sa bude zamieňať za pocit, ktorý by mal byť znakom toho, čo je múdre a skutočne dobré. Avšak v reči Biblie je „srdce“ centrom človeka, je to ako naše najhlbšie „ja“, celistvosť súčasného dobra i toho budúceho a celkového… Pocity sú dôležité, ale určite nie sú jednoznačným znakom toho, čo je naozaj pre človeka dobré v takejto celistvosti.
Posledná poznámka k dnešnej téme: Traja mágovia z východu, napriek tomu, že boli traja, pôsobia v celkovom rozprávaní trochu osamelo. A tak to často býva: kto chce premýšľať trochu hlbšie, kto chce ísť k podstate, zväčša sa stane aj osamelým. A môžeme sa takto cítiť uprostred vlastnej kultúry, uprostred vlastnej cirkvi, uprostred vlastnej rodiny… Príjemné to nie je. Ale určite to nemusí byť úplne zlé. Veď hlbšie k porozumeniu toho, čo je v živote podstatné, zväčša nedospieva masa, ale jednotlivci. Možno takáto osamotenosť môže byť dokonca znakom, že nie sme na zlej a povrchnej ceste. Kiež by to tak bolo.
Peter Cibira