Sú ľudia, ktorí používajú Sväté písmo ako odpoveď na svoje problémy a otázky. Zväčša sa to robí tak, že sa pomodlia, predložia svoje problémy Bohu, otvoria si Bibliu na náhodnom mieste a čítajú text ako posolstvo pre seba. Často sú veľmi zasiahnutí a prekvapení, že Božie slovo reaguje na ich otázky. Trochu pochybné však zostáva, či v takomto čítaní Biblie jej čitateľ nie je v zajatí svojej interpretácie a či vzal do úvahy celý kontext biblického textu. Teda – či konkrétne slovo nemá len ten význam, ktorý čitateľovi vyhovuje. Ale aj to je čítanie Biblie a môže byť osožné. História však prináša lepší spôsob čítania Biblie. A to je neprestajné premýšľanie až omieľanie slov, ktoré sa nás dotkli. Premýšľanie zo všetkých uhlov, pátranie po správnom význame pre mňa… Tie slová môžu aj vyrušovať, môžu aj tešiť. Ale pozerať na ne zo všetkých uhlov, vždy ich inak nasvecovať – to je to podstatné a prínosné.
Dnešné evanjelium (Lk 5, 1-11) a hlavne slová „Zatiahni na hlbinu!“ sú práve slovami, ktoré sa v celých dejinách kresťanstva používali a vnímali ako slová pre nás. Teda nielen pre Petra, ale pre nás. Poznám mnoho ľudí, ktorí aj dnes tieto slová citujú v rôznych súvislostiach. Je to znak, že tieto slová vedia zasiahnuť a že vieme nad nimi premýšľať. Sú výzvou proti plytkosti. Hlboký človek vie byť cítiaci spolu s inými, vie vidieť dôsledky svojich slov, rozhodnutí a činov, vie niesť zodpovednosť, rozpoznať dobro a zlo… Aj v dnešných časoch potrebujeme ľudí hlbiny, teda ľudí, ktorí nie sú povrchní. Práve v tomto týždni som od vás počúval niekoľko nezávislých príbehov zo zdravotníctva. Spoločný menovateľ bol: stretnutie s povrchným počúvaním a prístupom. A vieme, aké je také stretnutie nepríjemné a zlé. Ale nejde len o zdravotníctvo. Ak si kúpime nekvalitný výrobok, ak nás najbližší nepočúva…, vždy vtedy vieme, že potrebujeme hlbinu, nie povrch. Potrebujeme hlbinu tak v spoločnosti, ako aj v našom kresťanstve. Nech bude snaha spoločenský systém nastaviť čo najlepšie, vždy bude mať chyby. Práve preto nevyhnutne potrebujeme hlbokých, citlivých a zodpovedných ľudí.
Ježišova veta „Zatiahni na hlbinu!“ pokračovala výzvou na spustenie sietí. Aj tu sa na chvíľu zastavíme. Apoštoli – vtedy ešte rybári – boli unavení a asi aj frustrovaní. Nič nechytili. To znamenalo, že nemali čo predať, nemali čo dať rodine na obživu. Taká chvíľa je zlá a určite nie je ideálna na konverzáciu. A Ježiš predsa použil túto nie ideálnu chvíľu. Použil výzvu, ktorá sa musela zdať ešte menej ideálna: aby začali loviť. Skúsení rybári vedeli, že keď slnko rozpaľuje hladinu, ryby sa bránia klesaním na dno. Pravdepodobnosť úlovku sa veľmi znižuje.
Toto Ježišovo konanie pripomína jedno z veľkých pozitív viery. Je to výzva „a ešte raz“, „ešte to skús“. Tu sa chcem znovu zastaviť. Iste, aj športoví tréneri, aj rodičia, aj učitelia takú výzvu opakujú. Ale ak hovorím o viere, tak tým myslím situácie, v ktorých už niet racionálneho dôvodu na to, aby sme znova podali ruku, aby sme odpustili, aby sme sa pokúšali veriť, aby sme sa správali korektne, dokonca aby sme sa pokúšali o lásku… V takých chvíľach je to často len viera, ktorá k tomu pobáda a dáva zmysel.
Petra zázračný rybolov priviedol k poznaniu a vyznaniu, že nie je hoden byť pri Ježišovi, pretože je hriešny. To je tretí bod, pri ktorom sa chcem zastaviť. Peter vyznáva svoju biedu a Ježiš ho pozýva k ešte väčším dielam, ako je lov rýb. Akoby mu povedal: „Práve takéhoto ťa potrebujem!“ Pre nás „loviť ľudí“ neznie príťažlivo. Videli sme filmy a čítali o histórii, kde sa ľudia lovili. A neraz aj do sietí. Lovili sa, aby z nich lovci urobili otrokov. A poznáme, že nás chcú uloviť obchodníci, ale aj politici. Nie je to príťažlivé slovné spojenie. Ale ak Ježiš hovorí, že potrebuje “Petra na kolenách“, pripomína nám to, že na prácu s ľuďmi sa hodia práve takto pokorní ľudia. Tí, ktorí vedia o svojej biede, ale aj o biede ostatných ľudí. Takí nebudú „lovcami“, ale citlivými spolupracovníkmi. Zdesenie zo seba nemusí byť prekážkou, ale veľkou výhodou a vybrúsením citlivosti i porozumenia.
Celé dnešné evanjelium a to, čo sa tu snažím povedať, mi zhŕňa výrok Matky Terezy. Ktosi sa jej pýtal, ako vníma to, že jej snaha o pomoc zomierajúcim na uliciach Kalkaty je len nepatrná, je len zrnkom v piesku oproti tomu, koľko ľudí tam zomiera a potrebuje pomoc. Matka Tereza odpovedala, že jej poslaním nie je byť efektívna, ale zostať verná. V tejto vete je všetko. Aj „ísť na hlbinu“, aj „ešte raz“, aj „práve takéhoto ťa potrebujem“.
Peter Cibira