Ježišovi súčasníci rozprávali o Pilátovej tvrdosti (Lk 13, 1-9), keď veľmi drastickým spôsobom potlačil svojich protivníkov. Pravdepodobne išlo o sviatky, počas ktorých do Jeruzalema prichádzalo veľa ľudí. Preto je v dnešnom evanjeliu zmienka o zmiešaní krvi týchto ľudí s ich obetami, teda s krvou zvierat, ktoré chceli v chráme obetovať. Nevieme, či išlo o taký tvrdý Pilátov rozkaz, alebo svoju „nadprácu“ pridali aj vojaci. K tomuto rozprávaniu pridal sám Ježiš zmienku o 18 mŕtvych pod troskami veže v Siloe. Nevieme, či išlo o nejaké zemetrasenie alebo o zanedbanie či nedôslednosť staviteľov.
I na základe týchto dvoch zmienok však môžeme povedať, že Ježiš žil v búrlivých časoch. Ale nielen na základe týchto dvoch zmienok. Vieme tak z evanjelií, ako aj z iných historických zdrojov, že to skutočne boli búrlivé časy. A ako dôkaz môžeme použiť i to, ako sám Ježiš zomrel.
Kedy však nie sú búrlivé časy? Ak sa pozrieme do nášho sveta s jeho vojnami, terorizmom, napätiami, určite sa nám naše časy budú zdať ako búrlivé. A sú. A to som ešte nespomenul, že aj v osobnom živote sa môžeme trápiť so svojím zdravotným stavom, s napätiami vo vzťahoch, možno s pubertou svojich detí… Iste, sú aj obdobia pokoja a úľavy. A vďaka za ne. Ale ľudský život a dejiny vždy sprevádzala aj väčšia či menšia búrlivosť.
Do našich životov zasahuje náhodilosť. Teda to, čo sme neplánovali, nechceli, ale predsa to prichádza. Od všetkých náboženstiev sa očakával liek proti tejto náhodilosti. Preto ľudia prinášali obety božstvám, aby rozhnevaní bohovia nezasahovali do našich životov. Kresťanstvo však v tomto prinieslo veľký posun. My si ho dnes už možno až tak neuvedomujeme, ale počúvali sme to aj v dnešnom evanjeliu. Keď sa na Ježiša obrátili jeho súčasníci so žalobou na pomery, na Piláta, Ježiš odmieta diskusiu o väčšej či menšej hriešnosti obetí. Ani nehovorí, aby spoločne išli prosiť Boha, aby všetko vyriešil. Ježiš – tak ako to dobre poznáme – vyzýva, aby sme všetci robili pokánie.
Čo je to teda, aké pokánie máme robiť? Keď sa otvorí téma pokánia, pre väčšinu ľudí to znamená uznať chyby v svojej minulosti. A iste, aj to je súčasť pokánia. Nejde však len o minulosť, ale predovšetkým o súčasnosť a budúcnosť. Nestačí oplakať minulosť, ospravedlniť sa. Potrebné je žiť v prítomnom okamihu tak, aby to bolo dobré, zmysluplné a aby to pripravovalo cestu aj pre dobrú budúcnosť. Ak by aj bol niekto, kto skutočne nemusí ľutovať nič z minulosti, predsa pohľad na to, čo žije, nesmie zanedbať.
V roku 2001 bolo v Istanbule ničivé zemetrasenie, pri ktorom zomreli stovky ľudí. Týždeň pred tým tam boli aj ľudia zo Slovenska. Istá banka tam školila svojich pracovníkov, tak Slovákov, ako aj Turkov. Keď na Slovensko prišla správa o zemetrasení, celkom prirodzene sa naši ľudia začali zaujímať, či to postihlo aj ich nových známych. V odpovedi, ktorá im prišla, bolo napísané, že medzi ich novými známymi niet rodiny, v ktorej by nebol aspoň jeden mŕtvy. A správa končila vetou: „Keď dnes prídete domov, povedzte svojim blízkym, že ich milujete. Zajtra môže byť neskoro!“
Keď do našich životov takto výrazne a negatívne zasiahne náhodilosť, takejto vete asi rozumieme všetci. Ale Ježišovo učenie chce prispieť k tomu, aby to nebolo len v takýchto okamihoch. Aby sme boli stále ľuďmi, ktorí žijú svoju prítomnosť najlepšie, ako sa dá. Jeho výzva k pokániu nás chce uchrániť pred rezignáciou na zlo, ale aj pred zjednodušeným hľadaním vinníka a vinníkov, aj pred príliš ľahkým vysvetľovaním zla, aj pred tým, aby nás samotných okolité zlo urobilo zlými. Chce nás naučiť uniesť prítomnosť takým spôsobom, že si viac dávame záležať na tom, čo žijeme a čo sejeme do sveta okolo nás.
Peter Cibira