Dotkol sa Tomáš Ježišových rán (Jn 20, 19 – 31)? Vložil do nich prsty a ruku? Myslím, že tentoraz neposlúchol. To nám však neprekáža, aby sme mu boli vďační. Kvôli nemu nemôžeme apoštolov upodozrievať, že si vzkrieseného Krista želali až tak, že si ho nakoniec vysnívali a presvedčili seba samých. Tomáš nebol naladený na očakávanie Vzkrieseného, bol skeptický, celkom určite sa na celú situáciu nedíval tak, že by si predstavoval zmŕtvychvstanie.
Tomášovi sme vďační, že mu Kristus ukázal svoje rany. Tu sa však trochu zastavme. Hovoríme o Božom Synovi s ranami. Hovoríme teda aj o Bohu, ktorý je doráňaný. Ale práve takého Boha zvestuje kresťanstvo. Boha, ktorý je doráňaný človekom, ktorý človeku ustupuje, ktorý rešpektuje našu hlúposť, naše hriechy a trpí tým. Takú predstavu nevedeli apoštoli počas Ježišovho života prijať. A nielen apoštoli. Toto je zvláštna predstava, úplne iná, akú by si človek sám urobil. Nemusíme sa však za takého Boha hanbiť. Práve naopak. Boh je doráňaný, náš svet je doráňaný, ľudia okolo nás sú doráňaní. A je dobré to vedieť a pamätať na to.
U evanjelistu Jána máme dve výrazné zmienky o Ježišových ranách. Prvá je tá, keď Pilát nechal Ježiša zbičovať a potom ho ešte predstavil davu so známou vetou: „Hľa, človek!“ Možno chcel Pilát ešte raz priviesť dav k tomu, aby zmenil rozsudok. Možno chcel ľuďom ukázať, že tu už nie je potrebné trestať, ani niet za čo trestať. Pilát vtedy ľudí nepresvedčil. Tomáša Ježiš presvedčil. Mimochodom, výrok „Pán môj a Boh môj!“ je jediné miesto v evanjeliách, kde Ježišovi niekto hovorí, že je jeho Bohom. Tomáš je tu pre nás príkladom: doráňaný Boh – to je pozvanie k citlivosti. Svet nemôže byť len víťazný, šťastný a úspešný. Je potrebné myslieť aj na tých, ktorí prehrávajú, ktorí sú odsunutí, nepochopení… Len tak sa dá budovať lepší svet.
Chcel by som však ešte upozorniť na dva podnety z dnešného evanjelia. Prvým je Ježišov pozdrav, dnes trikrát zopakovaný: „Pokoj vám!“ Dar Zmŕtvychvstalého je pokoj. Napriek všetkým ranám, napätiu. Pokoj presahujúci všetky obavy a bolesť.
Druhý podnet je vo vete: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané.“ Tento výrok je základom sviatosti zmierenia, teda je vnímaný ako udelenie moci odpúšťať v spovedi. Ak sa však naň pozrieme zo širšieho uhlu pohľadu, ak ho neaplikujeme len na apoštolov a potom na biskupov a kňazov, tak tento výrok hovorí o potrebe rozlišovať. Zadržať či odpustiť – k tomu je potrebné rozlišovanie. Teda správne rozsúdenie medzi tým, čo treba riešiť a naprávať a čo treba už nechať tak. A toto je podnet, ktorý chcem zdôrazniť, pretože v dnešných časoch sa poctivé rozlišovanie príliš nepoužíva. Všetky zjednodušené recepty, všetko jednoznačné delenie na biele a čierne bez rozlišovania je nebezpečné. Rozlišovať, čo najviac rozlišovať – to je cesta k spájaniu, k naprávaniu a k uzdravovaniu sveta.
Všetky tri dnešné postrehy chcem nechať veľa seba, aby vzájomne pôsobili: Náš Boh je zranený Boh, ktorý chce dať predovšetkým pokoj. Cesta k takému pokoju vedie aj – a možno dokonca predovšetkým – cez poctivé rozlišovanie.
Peter Cibira