Dnes by som rád len trochu pootvoril dve témy.
Prvá je inšpirovaná prvým čítaním (Sk 7, 55-60). Počuli sme v ňom o prvej mučeníckej smrti kresťanstva, teda o usmrtení sv. Štefana. Aj keď je jeho príbeh veľmi podobný Ježišovmu, predsa len je sv. Štefan prvý mučeník, ktorý sa nemohol odvolávať na predchodcov a na vzory správania v takých situáciách, v akej bol on. Pre mňa je Štefan a jeho príbeh príležitosťou pripomenúť si slobodu. On sám na mňa pôsobí ako slobodný človek. Tým nemyslím falošnú slobodu, keď si človek robí, čo chce. Štefan sa mi zdá byť slobodný v tom, že nečaká potlesk, teda schválenie svojich názorov väčšinou. Slobodný sa mi zdá byť v tom, že nesleduje len svoje dobro, svoje ego. Slobodný je od hnevu a pomsty – prosí o odpustenie pre svojich sudcov i vykonávateľov rozsudku. A práve to chcem pripomenúť, že viera by mala človeka pobádať aj k vnútornej slobode – od vlastných očakávaní, od očakávania potlesku, od sledovania len vlastných cieľov, od zloby… Nie je časté stretnúť takto slobodných kresťanov. Ale našťastie je to aspoň občas možné. Sám som sa párkrát s takými ľuďmi stretol a som za to vďačný. Áno, viera by nás mala obrusovať aj k takejto vnútornej slobode. Skúsme na to pamätať.
Druhá téma je vzatá z evanjelia (Jn 17, 20-26). Je to téma jednoty. Asi najsilnejšie sme si uvedomili nedostatok jednoty ako vážneho problému v náboženskom priestore na začiatku 20. storočia. Stretávali sa s tým hlavne misionári. Keď postavili na jednej ulici evanjelický kostol a za rohom na druhej ulici katolícky, celkom prirodzene sa stretávali s otázkami domorodých obyvateľov. Tí si nevedeli vysvetliť, čo to znamená. Misionári hlásali toho istého Boha, toho istého Ježiša Krista, používali tú istú posvätnú knihu, a predsa domorodcov rozdeľovali, keď sa usilovali pritiahnuť ich každý na svoju stranu. Vtedy, na začiatku 20. storočia, sa zrodilo ekumenické hnutie. Kam sme sa posunuli za sto rokov, to si môžeme preveriť všetci: už sa vieme spolu aj stretnúť, aj modliť, uznávame si navzájom krsty. Ale od skutočnej jednoty je to veľmi ďaleko. Možno preto, že rozdelenie a snaha rozdeľovať je aj súčasťou človeka. Každý človek je iný, musíme byť iní. Máme svoje prežívania, svoju kultúru, svoje zvyky… Nikdy nemôžeme byť, zdá sa, úplne jednotní. A teraz už nemyslím len na náboženský a konfesionálny priestor, ale na ľudí ako takých. Jednota nie je medzi národmi, jednota nie je medzi rôznymi záujmovými skupinami, nie je medzi starou a mladou generáciou… Zdá sa, že dokonca ani celosvetové problémy, ktoré sa na nás valia, zatiaľ nedokážu vytvoriť to, aby sa ľudstvo zjednotilo.
Čo teda môžeme k jednote povedať?
V prvom rade to, že jednota neznamená uniformitu, jednoliatosť, vyznávanie jediného spoločného názoru. To, že každý je iný, to môže a má byť obohatením.
V druhom rade môžeme k téme jednoty povedať, že si vyžaduje predovšetkým rešpekt a úctu pred druhým človekom – pred tým, čo prežíva, i pred tým, aký názor vyjadruje. Vyžaduje si to načúvanie, dôveru, že to ten druhý myslí dobre, vyžaduje to hľadanie spoločných východísk a potom aj riešení. A tu tiež môžeme konštatovať, že rešpekt, úcta, načúvanie, snaha porozumieť a hľadať spoločné východiská sú dnes úzkoprofilové prvky. Nie je ich dostatok, nie je ich možné bežne vidieť.
Aj keď úplná jednota je len veľmi ťažko dosiahnuteľná, predsa sa snažme podľa svojich možností o tento rešpekt a úctu voči iným.
Dnešné evanjelium je pokračovaním Ježišovej reči na rozlúčku. Čítame ju na pokračovanie už niekoľko nedieľ. A počuli sme v nej, že nám Ježiš prikázal, aby sme sa navzájom milovali. Reč o jednote však nie je príkaz. Je to Ježišova modlitba. Akoby už i to naznačovalo, ako je jednota krehká, náročná. Krehká a náročná je i snaha o rešpekt a úctu. Nikdy si nemôžeme natrvalo povedať, že sme tieto vlastnosti už dostatočne dosiahli. Vyžadujú si starať sa o ne, pripomínať si ich potrebu, možno až v modlitbe prosiť o ne a túžiť po nich.
Peter Cibira