Toto viacerí poznáte. Vzlietlo lietadlo. Vzápätí pilot rozhodol, že sa musí vrátiť. Pristáli na tom istom letisku. Pasažierov nechali sedieť v lietadle a letušky upokojovali atmosféru. Na otázky o tom, čo sa stalo, odpovedali profesionálne, sympaticky a vlastne nijako. Po hodine lietadlo opäť vzlietlo. Letušky už boli otvorenejšie. Na otázku, čo sa stalo, odpovedali, že pilotovi sa nepáčil zvuk motora ich lietadla. A na pochvalné reči, že to bravúrne za hodinu dokázali opraviť, odpovedali: „Nie, motory sa neopravovali. Celú hodinu nám trvalo nájsť pilota, ktorému ten zvuk nevadí.“
Páči sa mi to pre to spojenie „dá sa s tým lietať“, „dá sa s tým žiť“, aj keď všetci vedia, že by to tak nemalo byť.
Sme v predvolebnom čase. Nechcem hovoriť o politike. Ale súčasnú kampaň pokladám za najškaredšiu, akú si viem v pamäti vybaviť. Len ťažko sa hľadajú politici, ktorí nedehonestujú iných. Naozaj nechcem hovoriť o politike, ale je to jeden z príkladov toho „dá sa s tým žiť“. Musí sa dať, aj keď vieme, že by to tak nemalo byť.
Takýchto príkladov by sme našli veľa. Môžeme to nazvať akousi šedou zónou, v ktorej žijeme. Konáme neraz s tým, že nás nechytia a nepotrestajú, ale predsa vieme, že naše konanie nie je správne. Dovolíme si veci, ktoré by sme nemali, a spoliehame sa na to, že sa nám to nejako prepáči a že sa to nejako utrasie. V našom svete je veľa takýchto šedých zón.
Myslím, že práve toto môže byť vysvetlením dnešných Ježišových slov. Počuli sme veľmi tvrdé slová. Všetkým nám je jasné, že si nebudeme odrezávať ruky a vypichovať oči, aby sme odolali pokušeniam. Tá tvrdosť a dôraznosť zvýrazňuje, ako vážne chcel Ježiš upozorniť na to, akí by sme mali vnútorne byť. Hovoril to uprostred židovského národa, ktorý sa právom mohol chváliť, že je vyspelý. Židovské náboženstvo totiž vedelo, že nestačí prinášať obete, aby sme si naklonili nejaké prírodné sily, ktoré môžu ohrozovať náš život. Izraeliti hovorili o Bohu, ktorého treba počúvať. Vedeli, že pri úcte k takémuto Bohu je potrebné zobrať vážne aj človeka vedľa nás. A to nielen mocného a bohatého človeka, ale každého: chudobného i mrzáka. Teda skutočne veľmi slušne nastavené pravidlá života. Ale akoby to Ježišovi nestačilo. Poukazoval na to, že aj v takto nastavených pravidlách môže byť šedá zóna – teda že navonok je všetko takmer v poriadku, ale pravidlá sa nestali našou vlastnou vnútornou výbavou, súčasťou premýšľania a postojov.
My všetci vieme, že nie je možné niekomu nanútiť, aby si vážil iného človeka. Iste, svoje v tom môže urobiť výchova i spoločenská atmosféra. Ale nemáme patent na to, aby sme to dali niekomu do jeho vnútra. Podobne nemôžeme nikomu nanútiť, aby bol zodpovedný – či už voči svojmu životu, času alebo práci… Nemôžeme si vymôcť, aby nás niekto miloval. Všetky tieto postoje potrebujú vnútorné rozhodnutie samotného človeka. Dá sa teda povedať, že dnešná stať evanjelia je veľká Ježišova výzva po úprimnejšej morálke.
Možno žijeme práve v čase, ktorý nie je ideálny. Šedých zón môžeme vidieť okolo seba veľa. Ale dnešné slová evanjelia nám môžu pomôcť, aby sme nad tým mali nadhľad, aby sme sa sami neprepadli do takejto šedej zóny. Môžu byť výzvou, aby morálka či etika neboli len vonkajšou etiketou, teda nálepkou, ale aby sme sa snažili mať ich ako súčasť svojho myslenia. I keď, samozrejme, jednoduché to nie je.
Peter Cibira