Pred necelými dvoma týždňami povedal otec zavraždeného novinára Jána Kuciaka: „Nie som človek pomsty, viem odpúšťať. Ale predsa by som chcel pre svojho syna spravodlivosť!“[1] Je to výrok, ktorý mi utkvel v mysli. A všetci sa môžeme pred takýmto výrokom len s úctou skloniť. Nikto z nás nevie zaručiť, či by sme v podobnej situácii, v akej sú Kuciakovci, vedeli odpúšťať a neprahli by sme po pomste. Zrozumiteľná je aj spomenutá túžba po spravodlivosti. Syna to nevráti, ale aspoň nejakú bazálnu spravodlivosť požadujeme všetci. Téma, ako spojiť odpustenie a spravodlivosť, je veľmi dôležitá a dlho by sme ju mohli rozoberať.
Dnes v evanjeliovom texte položil apoštol Peter otázku, či má odpúšťať až sedemkrát. Rabínska tradícia vraj hovorila o tom, že treba aspoň trikrát. Peter to teda navýšil. Ale Ježiš vo svojej odpovedi navýšil ešte viac. Pritom vieme, že číslo 77 neznamená počet, ale náznak odpúšťania až o krajnosti.
Ako bolo u Ježiša zvykom, vysvetľoval aj toto príbehom. Príbeh môže pôsobiť v našej fantázii. Ale nie je definíciou, skôr nás chce vnútorne nastaviť a priniesť nové svetlo.
Sluha v Ježišovom príbehu dlhoval 10.000 talentov. Exegéti hovoria, že to bola neskutočne vysoká suma. Išlo približne o 300.000 kg. zlata. Takú sumu sluha nemohol uhradiť nikdy. A keby chcel, tak pri priemernej vtedajšej mzde 1 denár za deň by pracoval 164.000 rokov. Kolega tohto sluhu mu dlhoval 100 denárov. To by dokázal za tri mesiace zarobiť. A teda by dokázal dlh splatiť.[2] Najdôležitejší sa mi však v Ježišovom príbehu zdá posun: Ježiš nehovorí o vine, ale o dlhu. Peter sa asi pýtal na odpúšťanie viny, ale Ježiš hovoril o dlhu. Kto je dlžný, ešte nemusí byť vinný.
My všetci však žijeme na dlh. Dnes o tom už hovoria aj ekonómovia a ekológovia. Ale nábožensky to znamená ešte niečo iné. Sme dlžníkmi aj ľuďom, ktorí nám dali kultúru, ale hlavne žijeme v podlžnosti voči Bohu. Z Jeho dobroty sme dostali dar života, z Jeho dobroty dostávame mnohé iné dary.
Zdá sa, že práve takéto vedomie podlžnosti označil Ježiš ako základný postoj. Z takéhoto postoja sa potom rodí iný pohľad na seba vo vesmíre, ale aj iný pohľad na ľudí a život. V takomto postoji môžeme dúfať aj v silu k odpúšťaniu. Stále platí, že potrebujeme aj právo, aj spravodlivosť. Ale potrebujeme aj vidieť seba ako dlžníkov, aby sme lepšie dokázali pochopiť to, čo sa nám dáva i berie.
[1] Tieto slová vyslovil po tom, čo súd označil za nevinných Zsuzsovú a Kočnera.
[2] Exegéza prebratá od Alberta Maggi OFM