4. 12. 2022 – 2. adventná nedeľa
V cirkevnom roku máme obdobia, keď si viac pripomíname pokánie a sme k nemu vyzývaní. Advent s jeho výraznou postavou – Jánom Krstiteľom – a jeho hlásaním pokánia patrí k takýmto obdobiam.
Dnes sme mohli počúvať, ako k tomuto výraznému, drsnému i zvláštnemu človeku prichádzajú ľudia z celého okolia, vyznávajú hriechy a na znak pokánia sa nechávajú krstiť. Znie to celkom príjemne (Mt 3, 1-12). Ale ak sa nad tým zamyslíte, kedy a kde ste zažili, že by celé skupiny ľudí, prípadne celá spoločnosť robili pokánie? Takýto obraz, ako sme mohli sledovať v evanjeliu, to je výnimočnou chvíľou. To nebýva bežné.
A nielenže väčšie skupiny ľudí len málokedy robia pokánie, ale máme s ním problém aj ako jednotlivci. Ak sa aj rozhodneme, že chceme niečo zlé odbúrať v našom živote, vôbec to nebýva ľahké a tiež len výnimočne máme dostatok síl, aby sme to aj urobili.
Včera som stretol staršieho muža, ktorý celý život pracoval s ľuďmi. Je veľmi sčítaný, má prehľad. Ale hovoril, že už netúži po nových knihách a vedomostiach. Túži už len po takých knihách, ktoré mu pomôžu vylepšiť jeho charakter. Je to pekné, že niekto nejde naprávať všetkých a meniť celý svet, ale chce viac porozumieť a zlepšiť seba. Ale sami uznáte, že takých ľudí nestretávame bežne. Taký človek je vzácny a zriedkavý.
Práve preto, že s pokáním máme problém, práve preto, že chvíle skutočného pokánia sú cennými chvíľami, preto som vďačný Adventu za pripomienku pokánia.
Obmedzím sa len na tri rady, ak by ste predsa len túžili po pokání – či už po dobrej spovedi alebo po dobrom spytovaní svedomia, po dobrej ľútosti, po nejakom smerovníku na zmenu svojho života…
Prvá rada, ak chcete robiť pokánie, je: začnite s vďačnosťou. Sadnite si a zosumarizujte si všetko, čo sa vám v živote dostáva, čo prináša radosť, za čo ste vďační. Som presvedčený, že väčšine z vás, ktorým sa toto podarí, zrazu vypláva na povrch veľa vecí, ktoré správne nerobíme, kde sme málo pridali ruku k dielu, alebo sme aspoň neboli dostatočne vďační.
Druhá rada smeruje k tomu, čo vlastne sledovať na svojich životoch. Viacerí máme skúsenosť, že keď otvoríme klasické spytovania svedomia, nejako nás tie otázky nevystihujú. Život posúva svoje akcenty. Čo bolo problémom v minulosti, dnes môže byť iba drobnosťou. My asi nekradneme vo veľkom, fyzicky len málokedy ublížime, nemusíme niekomu nadávať do očí, že by sme ho urazili… A predsa môžeme cítiť, že nám k celosti života niečo chýba, že míňame cieľ svojho života, alebo že sa s nami ťažko žije… A tak si myslím, že dnešný človek by sa mal viac ako inokedy pýtať, napr.: Ako využívam či ako mrhám svojím časom? Ako sa starám o svoje telo? Ako sa starám o svoju dušu? Ako rozvíjam či zanedbávam dary a talenty? Ako sme egocentrickí? Ako vieme byť citliví či bezcitní? Akú mám úctu voči ľuďom – aj voči nepriateľovi, teda voči každému človeku? Ako si vážim a starám sa o spoločné dedičstvo – či to myšlienkové a kultúrne, ako aj svet okolo nás? Aké emocionálne napätie okolo seba vytváram – možno nechtiac, ale predsa? … Tieto témy sa len ťažko dajú vložiť do jednoduchých otázok, na ktoré odpovieme „robím – nerobím“. Ale tieto okruhy patria k akejsi plnosti nášho života…
A tretia rada či postreh smeruje k tomu, že pokánie nie je naše cvičenie sa v niečom, náš výkon. Nečakajme svoju dokonalosť. Nikdy nebudeme dokonalí. Ak počúvame a berieme vážne výzvy na pokánie, tak by sme ľahko mohli prísť k depresii. Dokonalosť a náš dobrý pocit z vnútorného cvičenia však nie sú cieľom pokánia. Cieľ pokánia nám pripomenul Ján Krstiteľ a tými istými slovami to pripomínal Ježiš: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo!“ Cieľ pokánia je Božie kráľovstvo! A ono neprichádza s našou smrťou či s koncom sveta. Božie kráľovstvo, to je iskra radosti zo vzťahov medzi ľuďmi, to je priblíženie sa ľudí k sebe navzájom, to je niečo pekné medzi nami, to je prijatie iných ako bratov a sestry, to je nastavenie sa na pravdu, spravodlivosť a lásku… A najkrajšie je, že Božie kráľovstvo prichádza aj keď nie sme dokonalí. Prichádza, keď sa mu otvárame, keď ho chceme. Aj napriek nedokonalosti.
Skúsim to povedať inak v pár vetách. Na jednom kostole je nad vchodom nápis: „Tu vchádzame, aby sme sa naučili milovať Boha, a vychádzame, aby sme vedeli milovať blížneho“. Tento nápis, podľa mňa, je zhrnutím dnešnej témy.
Peter Cibira