5. 2. 2023 – 5. nedeľa
Asi všetci z nás dospelých, ktorí sme tu, sme si v živote už položili otázku: „Načo som tu?“ Nemyslím tým – tu v kostole. Myslím tým tú niekedy veľmi ťažkú otázku: „Načo som na svete? Aký to má všetko zmysel?“
Sú to už desaťročia, čo Viktor Frankl – psychiater a psychológ – napísal, že ordinácie psychológov napĺňajú ľudia, ktorým vlastne nič nechýba. Iba pocit zmysluplnosti. A tento pocit nakoniec vyvoláva neurózu.
Neviem, ako je to dnes, teda kto sedí v čakárňach u psychológov a psychiatrov. Ale to, že vieme byť sklamaní v najdiskrétnejších oblastiach svojho života – z detí, z manžela či manželky, z práce, z firmy, zo smerovania sveta, zo seba samého…, to viem. Patrí to k človeku, je to časté.
Dnes sme počuli v evanjeliu (Mt 5, 13-16): „Ste soľou zeme, ste svetlom sveta!“ Komu to Ježiš adresoval?
Minulú nedeľu sme počúvali o blahoslavenstvách. Ježiš hovoril k ľuďom, ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť, k tým, ktorým chýbajú slová – teda tichým, k tým, ktorí túžia po čistejšom a lepšom svete a tečú im slzy… týmto ľuďom akoby odkázal: „Pre mňa ste cenní, v mojich očiach ste práve vy tí šťastlivci…“ Tie dnešné slová sú pokračovaním jeho reči. Sú adresované tým istým ľuďom.
Práve takýmto úbohým, pravdepodobne zápasiacim z otázkou, či to všetko má zmysel, povedal, že sú svetom a soľou.
Podnetné je, že im nehovorí, čím majú byť. Jednoducho sú soľou a svetlom. Iste, môže z toho zaznieť aj otázka, či dobrou soľou a dobrým svetlom. Ale či chcú, či nie, už sú soľou a svetlom. Možno už len tým, že sú. Možno aj svojím trápením a nenaplnenou túžbou po lepšom svete. Už tým sú výkričníkom či varovaním, že takto to nemá byť. Ježiš vlastne odkázal, že ich trápenie a túžba po lepšom svete má zmysel. Aj naše utrpenie, námahy, strádania majú zmysel. Aj keď to práve necítime.
S metaforami soli a svetla by sme sa mohli hrať dlho. Mohli by sme hovoriť o tom, že soľ konzervuje, lieči, dáva chuť… Svetlo dáva možnosť vidieť predmety, cestu, prekážky i cenné veci… Spoločný menovateľ týchto metafor je, zdá sa, že ani soľ a ani svetlo tu nie sú sami pre seba. Soľ nie je potravina. Pridávame ju do jedla, ale nikto z nás neje čistú soľ. Svetlo samé tiež nestačí. Ono nám dáva možnosť vidieť. Ale keby bolo svetlo v prázdnom priestore, asi by nám bolo ukradnuté.
Ani soľ, ani svetlo nie sú pre seba. A to je už posolstvo aj pre nás. Ak hľadáme zmysel svojho života, zväčša to veľmi súvisí s tým, že nie sme len pre seba. Žijeme s inými, potrebujeme vedieť a cítiť, že sme aj pre nich…
Pridajme k tomu poslednú vetu dnešného evanjelia: aby videli naše dobré skutky a oslavovali nášho Otca. Teda tu nejde o život pre seba, pre vlastnú slávu a oslavu. Ide o to, aby naše činy a naša existencia dotvárala, smerovala k celku, vytvárala vďačnosť Stvoriteľovi a vďačnosť za celé stvorenstvo…
Keď som nad tým premýšľal, vynorila sa mi z minulosti jedna spomienka. Kamarát začal podnikať. Jeho firma funguje už desaťročia. Keď začínal, mal snahu, aby jeho firma prosperovala, aby bola udržateľná, aby sa v nej ľudia dobre cítili a aby spolupracovali. Obrátil sa na kouča, teda na človeka či firmu, ktorá sľubovala, že s tým vie pomôcť. A kamarát bol prekvapený, keď mal na začiatku definovať, akú firmu chce. Či takú, kde sa z človeka všetko vyžmýka, kde sa budú jej členovia navzájom podozrievať a strážiť, kde sa bude panovať pomocou strachu a trestov. Alebo či chce firmu, kde budú ľudia radi, kde budú zainteresovaní do riadiaceho procesu, kde sa bude prihliadať na ich potreby, Kamarát bol prekvapený, pretože zjavne oboje funguje a vie zarobiť peniaze. A pre oboje sa dajú nastaviť smernice. Otázne to bude z dlhodobejšieho hľadiska, z hľadiska fluktuácie pracovníkov, spokojnosti na pracovisku…
Ja však nechcem hovoriť o fungovaní firiem. Mne ide o naše životy. A dnešné evanjelium, ktoré i nám tvrdí, že sme soľou a svetlom už tým, že sme, to evanjelium mi pripomína túto základnú pravdu: zmysluplnosť života je oveľa viac spojená s tým, že sme s inými a aj pre iných, ako len pre seba.
Peter Cibira