12. 3. 2023 – 3. pôstna nedeľa
Pôstny čas je cenná príležitosť urobiť niečo pre pokoj svojej duše, ale aj pre svoje telo a prípadne sa aj s niečím podeliť. Pôvodne však pôstne obdobie bolo predovšetkým dobou vrcholiacej prípravy katechumenov na krst, ktorý ich čakal na Veľkú noc. A kresťanské spoločenstvo sa malo spolu s nimi obnovovať, pripomenúť si svoj krst, aby boli katechumenom oporou i príkladom. Pretože všetci spolu sme cirkev. Dnes asi len zriedkakto od nás čaká takéto sprevádzanie. Ale uvedomiť si, že náš krst je hodnota, ktorú treba znova a znova uvádzať do života, to môže byť aj pre nás dôležitá výzva.
Dnešné evanjelium je (Jn 4, 5-42) jedným z tých, ktoré sa používali pri príprave katechumenov. Predpokladám, že si ho nielen prečítali a venovali mu pár minút úvahy, ale že bolo podnetom na hlboké a dlhé premýšľanie – o krste, o sebe a o svojom smerovaní.
Ja sa zastavím len pri dvoch podnetoch.
Prvý vychádza z toho, že Ježiš v dnešnom evanjeliu urobil 3 krát faux pas, teda prekročil čiaru, ktorú sa vtedy nepatrilo prekračovať. Prvé faux pas bolo, že sa ako cudzí muž rozprával osamote s cudzou ženou. To sa vtedy nepatrilo. Ale on to urobil. Druhé bolo, že sa ako Žid rozprával so Samaritánkou. Už v texte sme si mohli všimnúť, že medzi týmito dvomi národmi panovalo nepriateľstvo a vzájomné opovrhovanie. Pramenilo to v minulosti, keď sa časť Izraelitov na území Samárie zmiešala s pohanmi. Trochu si upravili bohoslužobný kult, trochu aj učenie. Teda pre Izraelitov to boli odpadlíci, zradcovia. Ježiš sa však – bez toho, aby sa zriekol svojej viery – so Samaritánkou rozprával ako so seberovnou. A tretie faux pas bolo, že ako rabín, učiteľ v Izraeli sa nemal rozprávať so ženou, ktorá (asi) bola 5 krát rozvedená a žila s ďalším mužom. Ježiš – bez toho, že by sa zriekol postoja zastávajúceho manželskú vernosť – sa s ňou rozprával. Už toto by nám mohlo stačiť ako podnet na našu obnovu: ak by sme totiž vedeli urobiť, aby sa znepriatelené rody stretli a rozprávali, ak by sme sa dokázali rozprávať bez predsudkov, bez obviňovania a poučovania…, už to by bol veľký úspech.
Druhý podnet, ktorého sa chcem dotknúť, je hlavná téma: voda a smäd. Voda je cenná aj pre nás. Niektorí hovoria, že onedlho môže byť drahšia ako ropa. To je jeden zo znakov, že si uvedomujeme jej cenu. Ale nemyslime si, že si ju v minulosti nevážili. Vážili si ju aj u nás a ešte viac v krajinách, kde je jej málo. Tak napr. v islame nájdeme presvedčenie, že ak niekto vykope studňu, po smrti pôjde hneď do raja. Ale hlavne naši predkovia mali bližšie ku skúsenosti, že „z vody sa rodí človek“. Myslíme tým plodovú vodu. A rovnako vedeli, že voda môže byť živel, v ktorom môže človek zahynúť. Pre toto všetko nie je prekvapením, že voda našla svoje uplatnenie v symbolike. Aj my krstíme vodou a aj my hovoríme o utopení a smrti starého človeka a povstaní nového.
V rozhovore Ježiša so Samaritánkou pri studni mala žena navrch. Mala technológiu, ako sa k vode dostať. Ježiš ju nemal. A svoju prevahu dávala žena Ježišovi pocítiť svojou iróniou: „Nemáš vedro, aká živá voda? … Tak nech sem už nemusím chodiť!“ Ale táto hrdá obsluha studne zbadala, že tu ide o niečo hlbšie. Karta sa obrátila, keď jej dal Ježiš najavo, že vidí do histórie jej života. Žena sa ešte pokúsila o únik do sporných náboženských tém, ale aj tak to už nepomohlo. Zrazu sa studňa či voda stali symbolom hľadania šťastia či hĺbky života, zmysluplnosti života. A žena vlastne priznala, že v tomto zmysle je smädná.
Páči sa mi tá ironická žiadosť ženy: „Daj mi takú vodu, aby som už sem nemusela chodiť!“ Asi ani netušila, aký dôležitý postreh priniesla. Totiž aj ona, ale často aj my hľadáme šťastie a zmysel života akýmsi neprestajným chodením. Žena to hľadala v partnerstvách. A my to robíme podobne – hľadáme nové a nové zážitky, cestujeme, alebo len sme mysľou vždy niekde inde ako v prítomnom okamihu… Hľadáme nasýtenie a utekáme za ním. Vždy znova a znova.
Dávni mnísi poznali pri svojom pobyte v samote púšte podobné pokušenie: odísť, pretože byť v samote nemá zmysel. Starší mnísi, ktorí tým už prešli, radili, že v prvom rade treba zostať na svojom mieste, zostať vo svojej cele. A je to veľká téma aj pre nás: ako byť spokojný, vďačný či šťastný tam, kde sme. Ako neutekať stále ďalej a inde. Nájsť na to odpoveď je blízke tomu, čo Ježiš nazval žiť v Duchu a pravde.
Peter Cibira