26. 3. 2023 – 5. pôstna nedeľa
To, čo ľudia všetkých kultúr a vo všetkých dobách riešia, je život a jeho budúcnosť. Keď zápasíme s chorobou, keď chceme zlepšiť kvalitu života, vždy vtedy sa vlastne pýtame na život a riešime otázku života. Je jasné, že sa takáto otázka nemohla vyhnúť tomu, aby ju riešili aj náboženstvá.
Všetci vieme, že odpovede na otázky o živote veľmi úzko súvisia s tým, kde a v čom žijeme. Keby sme my – ľudia trhovo-ekonomického sveta – odpovedali na otázku, ako si predstavujeme kvalitný život, určite by sme spomenuli aj materiálne zabezpečenie. Inak by asi odpovedal príslušník kanibalského kmeňa (úmyselne volím extrémny príklad na porovnanie). V jeho odpovedi by sa asi spomínalo jedlo, ktoré by sme my do úst nedali – aj preto, že je ťažko stráviteľné, aj preto, že to nie je etické. Ale posuňme túto otázku. Predstavu o kvalitnom živote bude mať inú mladý človek, ktorý vychádza z rodiny, kde je zloba, zvady, kde nie je úcta, snaha o porozumenie. Mladý človek z takejto rodiny bude mať, pravdepodobne, vo svojej odpovedi niečo ako vyhrať, utrhnúť si z koláča väčšiu časť ako ostatní… Človek z rodiny, v ktorej panovala láska, porozumie, úcta, bude vo svojej odpovedi pravdepodobne používať aj slová ako priateľstvo, blízkosť, láska…
Záleží na tom, z čoho vychádzame. Ako nás v tomto ovplyvnilo kresťanstvo? Na otázku „Čo je život, čo je budúcnosť?“ sa asi očakáva od kresťanov, že budú spomínať život po smrti, večný život. Teda nádej na to, že to, čo nám bolo tu odopreté, to nám dobrý Boh dá po smrti.
Nie je to zlá odpoveď. Poznám a stretávam ľudí, ktorým sa takáto viera stala súčasťou skutočného myslenia. A vplyv tejto viery je citeľný – takí ľudia vedia akosi ľahšie prijať kríže aj svoje odchádzanie. Takí ľudia vedia vyžarovať viac pokoja a vyrovnanosti v ťažkých chvíľach ako tí, ktorí to v sebe nemajú. V takomto prípade – teda, že sa to stalo skutočnou vnútornou výbavou človeka, je takáto viera skutočne cenná.
Musíme však povedať, že dôvera v posmrtný život nie je jedinou časťou kresťanstva. Významný teológ (J. B. Metz) povedal, že niekedy príliš rýchlo uveríme v zmŕtvychvstanie. To znamená, že niekedy sa nám takáto viera môže stať únikom, ospravedlnením, aby sme nebrali vážne starosti a trápenia. A tak by to skutočne asi nemalo byť.
Čítali sme si dnes evanjelium o vzkriesení Lazára (Jn 11,1-45). Je to rozprávanie o živote, o budúcnosti i o viere. Za najpodstatnejšie z celého rozprávania pokladám to, ako sa Marta posunula vo svojej viere. Na začiatku hovorila to, čo si opakujeme aj my: „Viem, že vstane, v posledný deň…“ Dobrá odpoveď, dobrá viera. Ale akoby v jej výroku bolo zahrnuté aj to, že to veľmi nemení je terajšie trápenie a aj jemnú výčitku voči Ježišovi. Ježiš sa však pýta a otázkami privádza ďalej: On je vzkriesenie a život. Akoby jej povedal, že tu nejde o očakávanie toho, čo sa stane v budúcnosti.
Pripomeňme si, že u Marty a Márie nešlo o očakávanie totálneho zvratu reality, o očakávanie vzkriesenia ich brata. Takú skúsenosť, že by Ježiš niekoho vzkriesil po troch dňoch nemal nikto. To si Lazárove sestry ani nemohli vedieť predstaviť. Teda nešlo o žobranie, aby Ježiš zmenil realitu. Išlo len o to, či je Marta schopná uveriť, že Ježiš je vzkriesenie a život, aj keď nevedela, čo to bude znamenať. Išlo o vyznanie, že aj teraz sa vie o neho oprieť.
A tak, z môjho pohľadu, to podstatné v evanjeliu dnešnej nedele je práve toto: vedieť veriť v Ježišovu cestu bez toho, aby sme si predstavili presný výsledok. Alebo inak, podstatné sú Ježišove príkazy: „Odvaľte kameň!“, „Lazár, poď von!“, „Rozviažte ho a nechajte odísť!“ Každý z nás musí po svojom premýšľať, čo to bude znamenať pre nás: vyjsť von, odstrániť „kameň“, ktorý totálne izoluje jedných od druhých, rozviazať to, čo spútava a je opakom slobody…
Ak budeme o dva týždne počúvať o Ježišovom zmŕtvychvstaní – aj keď to nie je to isté, ako vzkriesenie Lazára – sme pozvaní premýšľať nielen nad tým, čo sa to asi mohlo stať pred stáročiami, ale aj nad tým, ako nás (žijúcich) má táto zvesť vyvádzať k väčšej slobode, k správnemu životu, k radosti…
Peter Cibira