6. 8. 2023 Premenenia Pána
Je čas dovoleniek a oddychu. Kamarát bol na návšteve u svojich známych a potom návštevu komentoval slovami: „Celý večer ma trápili fotkami z ich dovolenky. Ako keby kvôli ich zážitkom mal byť chlieb lacnejší!“ Áno, kvôli našim zážitkom chlieb nebude lacnejší. Niekedy vieme potrápiť svojimi zážitkami iných, niekedy oni nás. Napriek tomu však má oddych nesporné pozitíva. Vrátiť sa oddýchnutý, plný síl, pokojnejší či bohatší o skúsenosť s kultúrou, kde to lepšie funguje – to je určite prínosné. Môžeme to označiť za vklad do našej ľudskosti. Naše postoje sú neraz formované aj takýmito malými čriepkami pekných zážitkov.
Pýtam sa však sám seba, do akej kategórie zážitkov patrí to, čo sme počúvali v evanjeliu. Teda rozprávanie o Premenení Pána. Môže nás to dnes obohatiť alebo to bolo predovšetkým len pre tých troch apoštolov a pre nás je to ako nasilu ukazovaná fotka? Prečo tam boli len traja apoštoli a nie všetci? Keby tadiaľ prechádzal náhodný turista, videl by tiež ten oblak a počul by tú reč? Bolo to všetko fyzicky reálne alebo išlo skôr o prežívanie zúčastnených? A ak to nie je len nasilu ukazovaná fotka, v čom nás to môže obohatiť?
Učení vykladači Písma sa zhodujú v tom, že to mal byť zážitok na posilnenie pre apoštolov. Ježiš už ohlásil, že zomrie násilnou smrťou, a ten čas sa približoval. Takže zážitok premenenia mal byť akýmsi vkladom do pamäte apoštolov. Aby, ak budú pozerať, ako sa rúca celé Ježišovo dielo a ako sa rúca jeho život, aby si mohli spomenúť na to, že je to všetko ešte aj inak.
Za pozornosť stojí tá zvláštna Petrova veta: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, postavím tri stany…“ Chcel Peter týmto zvláštnym nápadom zastaviť posvätnú chvíľu? Na tento zvláštny nápad však dostal inú odpoveď: „Toto je môj milovaný Syn, jeho počúvajte!“ O žiadnych stanoch ani zmienka.
Vo všetkých kultúrach ľudstvo stavalo posvätné stavby.[1] Teda niektoré miesta označili ako sväté. Či už nejakými megalitmi alebo oltármi, alebo chrámami. Aj my si v kresťanstve vážime naše chrámy. Ale súčasne vieme, že v kresťanstve Boh nemá trvalý pobyt jedine v našich kostoloch. V kresťanstve viac záleží na tom, čo si z týchto posvätných miest odnesieme do života. Dokonca liturgia sa môže niekedy zmeniť na modloslužbu. To vtedy, ak sa srdcia ľudí odvracajú od Božích ciest – ako na to upozornil prvý mučeník sv. Štefan (Sk 7, 42-43). Aj na toto nás môže dnešné evanjelium upozorňovať.
Mne celá príhoda Premenenia Pána pripomína predovšetkým odporučenie od mníchov pre duchovný život, ale aj pre našu psychohygienu. Tí radia niečo podobné, ako keď učíme deti prechádzať cez cestu. Učíme ich trom základným zručnostiam: zastav sa, rozhliadni sa, vykroč.[2] Zastaviť sa – túto ambíciu má každá naša modlitba a každá liturgia. Ale nielen ony. Schopnosť zastaviť sa je dôležitým umením života. K tomu však patrí – rozhliadni sa! Rozhliadnuť sa, aby sme si uvedomili seba, svoje potreby, ale aj iných, svet okolo. Aby sme uvideli život širších súvislostiach. Ale hlavne, aby sme si uvedomili okamih, ktorý prežívame, a všetko, čo sa nám dáva. Ak sa naučíme zastavovať sa a rozhliadnuť sa, možno zrazu nebudeme vidieť len svoj problém, ale aj všetky dary a všetky zdroje pre vďačnosť. Apoštolom z dnešného evanjelia Ježiš ponúkol práve toto – uvidieť súvislosť. V ich prípade to bola súvislosť Božej veľkosti prítomnej v Ježišovi. A návod mníchov pokračuje tým, čo sme hovorili – správne vykročiť. Preniesť do ďalších okamihov skúsenosť zastavenia sa a rozhliadnutia sa.
Ak si dnes odnesieme len tie tri slová – zastav sa, rozhliadni sa, správne vykroč – a ak sa ich budeme snažiť aplikovať do nášho života, určite to nebude málo.
[1] Inšpirované: Pavel Hošek: Boží slávu nelze zavřít do klece. In KT 31/23, s. 10
[2] Inšpirované David Steindl-Rast: https://www.youtube.com/watch?v=UtBsl3j0YRQ&t=203s