13. 8. 2023 – 19. nedeľa
Írsky vysokoškolský pedagóg, znalec literatúry, histórie a filozofie C. S. Lewis, autor viacerých kníh, bol aj žiadaným prednášajúcim. Lewis bol spočiatku ateista, ale konvertoval na kresťanstvo. Raz mal príhovor pre príslušníkov Kráľovského vojenského letectva. Bol to príhovor s náboženskou témou. Postavil sa jeden dôstojník a vyhlásil: „Takéto reči ja nepotrebujem. Pochopte ma, tiež som veriaci. Viem, že Boh je. Cítil som ho – sám vonku v noci na púšti: to ohromné tajomstvo. A práve preto neverím všetkým tým vašim úhľadným dogmám a formulkám. Každému, kto sa stretol s pravým Bohom, musia pripadať malicherné, pedantské a neskutočné!“[1]
Podobné výroky asi poznáte všetci vo svojom okolí: „Ja zažívam Boha uprostred prírody“, „ja v kráse kvetín“, „ja v adrenalíne športu“… A iste, všetky tieto skúsenosti sú dôležité a môžu byť naozaj pekné.
Stále ešte je na zemi viac veriacich ako neveriacich. Veriacich podobného razenia, aké som práve spomenul, alebo ľudí, ktorí pripúšťajú, že asi musí niečo byť nad nami, alebo ľudí hlásiacich sa k nejakej konfesii. Ak je však viac veriacich, prečo to na našom svete nie je badať?
Odpoveďou môže byť fakt, že je rozdiel medzi vierou a dôverou. Viera môže byť súborom názorov, presvedčení a vyjadrení, ktoré však v konečnom dôsledku nijako nevplývajú na náš život. Oproti tomu viera ako dôvera je niečo, čo vplýva na náš život, je to odvaha vykročiť aj do neistoty, je to odvaha ísť istou cestou, aj keď nemáme istotu, či dosiahneme nejaké úspechy.
A myslím, že práve toto je možné vidieť na dnešnom evanjeliu (Mt 14, 22-33).
Každému je asi jasné, že evanjelista nás nechcel učiť kráčať po vode ani dokazovať Ježišovo a Petrovo kráčanie po nej, nemal za cieľ poučovať nás, ako by sa predsa len dalo po vode kráčať… Toto evanjelium smeruje k hlbšiemu posolstvu. Príbeh učí načúvaniu slovám Majstra a dôvere v ne. Dôvere, ktorá dáva silu vykročiť aj do nepredstaviteľného.
Všimnime si, že Peter nevystúpil z člna svojvoľne. Ale až keď mu Majster povedal „Poď!“ V situácii paniky a zápasu o život bol zameraný na jeho slová. A dôvera v toto slovo mu dala odvahu vykročiť.
Celá epizóda evanjelia nesie v sebe mnoho symboliky. Čln na rozbúrenom mori sa celými stáročiami považoval za symbol Cirkvi plaviacej sa dejinami. Dnes tento symbol môžeme s ľahkosťou rozšíriť: celý svet je ako rozbúrené more. Dnes sa nepláva ľahko – ani v cirkvi ani v spoločnosti. Iste, sú ľudia, ktorí prežívajú šťastie a spokojnosť vo svojom privátnom svete, ale zdvihnúť hlavu a vidieť dianie vo svete nás môže celkom slušne vystrašiť. V mnohých oblastiach nevidíme riešenia. A tak sa môžeme aj my pýtať, čo robiť v takejto situácii. A dnešné evanjelium nám podsunie odpoveď: zamerať sa na to, čo Majster hovoril a dôverovať jeho slovu. A v tejto dôvere vykročiť.
A čo nás ten Majster učil? Že všetko dobre dopadne? Nie, taký prísľub nemáme. Nemáme ani prísľub zázrakov, ktoré vyriešia naše problémy. Máme jeho učenie, že sme si navzájom bratmi a sestrami, že sme všetci deti milujúceho Otca, že cez milosrdenstvo sa rodia nové začiatky… Nič také, čo by dávalo istoty, že sa svet zmení. Ale ak máme dôveru, tak je to dostatočné na to, aby sme aj v rozbúrených vodách dnešného svetového a spoločenského diania vedeli, kam vykročiť a ako kráčať.
[1][1] Lewis, C.S.: Hovory o (ne)obyčajnom kresťanstve. Porta libri, 2015, s. 186