6. 1. 2024 – Zjavenie Pána
Ak niečo s deťmi sledujete alebo čítate a potom sa spýtate, čo ich zaujalo, môžete byť aj prekvapení. Deti môže zaujať či prekvapiť niečo úplne iné, ako ste čakali. A úplne iné, ako zaujalo vás. Tak je to nielen s deťmi, ale aj s dospelými. Často nás vie zaujať malý detail, ktorý si iný človek ani nevšimol. Tak funguje ľudská myseľ a pozornosť. A každý si potom skladá svoje detaily do svojho celku.
Príbeh o troch mudrcoch z východu je pravdepodobne takýmto typom príbehu. Dáva veľkú možnosť pre našu predstavivosť. Hoci je to len pomerne krátka epizóda v Biblii, celými dejinami sa k nej ľudia vracajú. Niektorí riešia, čo to mohlo byť za hviezdu či kométu, iní riešia samotných mudrcov – či to boli králi, aké poznanie hviezd mohli mať… Iní riešia symboliku prinesených darov… Nečudo, že sa tento príbeh stal motívom pre viaceré literárne diela, potom pre filmy, ale aj pre mnohých významných maliarov. Nečudo, že Traja králi sú neodmysliteľnou súčasťou kolied, nečudo, že tieto tri postavy nájdeme v každom malom betleheme, že sa stali scenárom pre koledovanie…
Keď som premýšľal nad dnešným sviatkom, mal som rozčítanú úplne inú tému. Bolo to o evolúcii. O tom, ako sa postupne rozvíjal život na zemi. To, že sa evolúcia diala milióny rokov, to vieme všetci. I to, že z nižších foriem života sa postupne vyvinuli vyššie formy. Charles Darwin nás poučil, že v prírode víťazí to silnejšie. Ľahko by sme si tak mohli predstaviť nejakého dávneho veľkého a silného tvora, ktorý má na sebe silný pancier. Ak by víťazilo len to silnejšie, mohli by sme si predstaviť, že vývoj prinesie ešte väčšiu silu takéhoto tvora a ešte silnejší pancier. Ale tak to nebolo. Vo vývoji zvíťazil život nahého tvora, ktorý nemá ani pancier, dokonca ani kožušinu, ktorá by ho chránila pred počasím. V evolúcii zvíťazil veľký mozog a veľmi náročne fungujúci rozum.[1] Teda nie pancier či kožuch. Človek, ktorého považujeme za doterajší vrchol evolúcie, sa sám musí naučiť chrániť aj pred ranami, aj pred počasím. Ale viacerí si kladú otázku, či je to všetko. Či neprinesie evolúcia ešte niečo iné. Veď ona neskončila.
A práve do tohto mi zapadá príbeh o troch mudrcoch, ktorí sa prišli pokloniť malému nemluvňaťu v jasliach. Akoby to bola symbolika toho, že ani moc, ani sila, ani zdroj nášho evolučného prvenstva – teda náš rozum – nie sú tým posledným, čomu sa treba klaňať. Učení mágovia sa prišli pokloniť Tomu, ktorý raz bude hovoriť o novom rozume – o bratstve, o láske, o schopnosti liečiť rany ľudského spoločenstva milosrdenstvom, o spolupráci s Tvorcom a o dôvere v Jeho vedenie. Nie je práve toto veľká výzva evolúcie a výzva pre náš rozum? A pre naše životy?
Traja mudrci nás môžu inšpirovať tým, že boli rozhľadení a múdri. Ich múdrosť však nebola sama pre seba. Nebola pohŕdaním tými, ktorí nie sú takí múdri. Ich múdrosť hľadala ďalej. Traja mudrci nás môžu inšpirovať, že nezostali v Herodesovom paláci, čo by bolo symbolom pohodlia a radosti z priateľstva mocného panovníka. Oni rozlišovali, čo je podstatné a čo pokušenie. A môžu nás inšpirovať v tom, ako nám poukázali na prekvapenie[2] – na malé dieťa, ktoré bude nádejou pre svet. Pre nový svet.
Dnešný sviatok môžeme brať ako pozvánku. Evolúcia trvá milióny rokov, kresťanstvo dve tisíc rokov. To je v porovnaní s evolúciou nič. Práve preto je potrebné pripomínať si pozvanie byť dobrými deťmi Stvoriteľa. Spolupracovať na jeho diele, ktoré vzniklo z lásky.
[1] inšpirované C. S. Lewis: Hovory o (ne)obyčajnom kresťanstve. Porta libri 2015. S. 253n.
[2] inšpirované príhovorom pápeža Františka 6. 1. 2023: Anjel Pána s pápežom na Slávnosť Zjavenia Pána: Dostali sme tri dary (tkkbs.sk)