14. 1. 2024 – 2. nedeľa v cezročnom období
Viesť dialóg je pre človeka nesmierne dôležité. Snáď môžeme povedať, že viesť dialóg je niečo, čo ho charakterizuje.
Nemusí ísť len o slová. Už nemluvňa v perinke sa na nás usmeje. A my na to reagujeme – niekedy úsmevom, niekedy slovom, niekedy obomi spôsobmi. Ťažko povedať, čo by bolo, keby dieťa úsmevom nenaznačovalo, že mu je príjemne. A čo by bolo, keby sme my na jeho úsmev nijako nereagovali.
Väčšina z vás mi dá asi za pravdu, že dialóg nás v živote všetkých nesmierne ovplyvnil. Práve tam sa dotvárajú naše názory, obrusujú sa hrany, nastavuje sa spätné zrkadlo, utvára sa naša osobnosť…
Aj skúška na škole je dialógom – ak nám tam povedali, že sme niečo celkom nezvládli, aj to má byť súčasťou nášho posunu vpred.
Keď však hovorím o takomto význame dialógu pre našu osobnosť, naozaj nemyslím len na počet slov, ktoré zazneli. Podstata dialógu je skôr v tom, že nám niekto dal príležitosť, aby sme hovorili. Niečo ako v dnešnom 1. čítaní, keď Samuel povedal: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva!“ A ak nám niekto dal takú možnosť, urobil nás partnerom v dialógu, dal nám pocítiť, že nás berie vážne. To je dôležité.
V kresťanstve tvrdíme, že aj Boh s nami vedie dialóg. Že sa nám prihovára a my odpovedáme. Hovorí cez Písmo, cez udalosti, cez vesmír a svet okolo nás…
Iste, treba k tomu poznamenať, že to hovoríme s istou opatrnosťou. Pretože presvedčenie, že niekto počuje Boha alebo že ho lepšie počuje ako iní, to bolo a býva zdrojom veľkých rozdelení. V tomto týždni zahájime opäť týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Rozdelenie kresťanstva je silným príkladom toho, keď si jedna i druhá skupina nahovára, že lepšie počuje a rozumie Bohu ako jej oponenti.
Napriek takejto výzve k opatrnosti rozprávania o Božom rozprávaní k nám, predsa stále platí, že k nám hovorí.
Dnes sme počuli, ako sa prihováral budúcemu prorokovi Samuelovi (1 Sam, 3, 3b-10.19). Ten, aby pochopil, že ide o Boží hlas, potreboval pomoc staršieho – kňaza Héliho. Ale potom sa v Biblii píše niečo veľmi pekné: „Odvtedy ani jedno Božie slovo nepadlo na zem!“ To je pekná reč o Samuelovom načúvaní a premýšľaní.
A dnes sme tiež počuli o povolaní prvých apoštolov (Jn 1, 35-42). Tu zas odporúčam nepreskočiť Ježišovu otázku: „Čo hľadáte?“ Touto otázkou predbehol apoštolov. A je to neskutočne cenná otázka. Ja mám pocit, že je veľmi ťažké dostatočne na ňu odpovedať. Čo vlastne hľadáme, chceme v živote? Prvé odpovede by asi boli rýchle: „Chcem byť s tebou!“, „Chcem dostavať dom!“, „Chcem sa dostať tam a tam…!“ Ak by nás však niekto znovu po týchto odpovediach konfrontoval s tou istou otázkou, zrazu by sme zistili, že aj za „byť s niekým“, aj za „dostavať dom“, aj za „dostať sa niekam“ je väčšia hĺbka. Hľadáme a chceme ešte niečo iné. Niečo viac. Tá otázka má silu priviesť nás k hlbším motívom, k výpovedi o tom, kým vlastne sme a na čom nám vlastne záleží.
Naša viera, to nie sú len naučené rituály a naučené katechizmové poučky. Viera by mala byť predovšetkým odpoveďou na to, čo sme v živote zachytili ako Božie volanie, ako Boží hlas. Je to odpoveď, ktorú ukazujeme svojou životnou cestou.
Dnes mnoho ľudí hovorí o tom, že svet je v kríze. A ja sa k tomu pridávam – v mnohých ohľadoch sa mi svet skutočne javí vo veľkej kríze. Ale práve tu môže pomôcť viera. Ona pomáha hľadať východisko, ako v týchto rozbúrených vodách zostať slobodným človekom, ale aj človekom spravodlivým, aj pokojným, aj milujúcim… Je to hľadanie orientácie v rozbúrených vodách. Je to schopnosť vnútorného dialógu, aby sme si zachovali dôležité hodnoty.
Kríza nepotrebuje predovšetkým rýchle riešenia. Z dlhodobejšieho hľadiska potrebuje premyslené riešenia. V kríze je žiaduce, aby sme sa skoncentrovali na podstatné veci. Preto je aj dnes dobré vpustiť do svojho uvažovania Boží hlas a viesť s ním dialóg. Kiež by ani jediné Božie slovo nepadlo na zem.