10. 3. 2024 – 4. pôstna nedeľa
Pred dvoma dňami sme si pripomenuli Medzinárodný deň žien. Pripájam sa i ja k vyjadreniu úcty ku všetkým ženám.
K tomuto sviatku sa mi páčila jedna pohľadnica. Bola kreslená. A bolo na nej more, lietajúce vtáky nad ním, terasa a na terase šálka kávy. A pod týmto všetkým bol text: „Keď sa ťa spýtam, čo máš rada, ako dlho budem čakať, kým povieš svoje vlastné meno?“
Sú ľudia, ktorí by mali problém povedať, že sa majú radi. Nešlo by im to cez ústa. A sú aj takí ľudia, ktorí by poukázali na mnoho dôkazov lásky k sebe: starajú sa o svoju postavu, o tvár bez vrások, o slušné auto, krásny dom, postavenie medzi ostatnými,… A iste, to všetko môžu byť prejavy lásky k sebe. Ale súčasne sú to všetko vonkajšie veci. Ale človek, ktorý vsadí predovšetkým na tieto vonkajšie okolnosti, riskuje, že to nemusí byť láska k sebe. Môže to byť len vytváranie obrazu o sebe. Taký človek chce viac vlastniť a vládnuť, ako by skutočne miloval. Teda všetka tá starostlivosť môže a nemusí byť prejavom schopnosti milovať. Ani seba samého.
Zdravú lásku k sebe potrebujeme. Ona je základom toho, aby sme mohli milovať aj iných, aj priestor okolo seba, aj život. Nakoniec aj Boha. To by však bolo na samostatnú tému.
Všetko to hovorím s ohľadom na dnešné evanjelium (Jn 3, 14-21). Ježiš v ňom vyjadril, že Boh miluje svet. A že dôvod Ježišovej existencie na zemi je práve Božia láska k svetu a snaha o záchranu sveta.
Čítali sme úryvok, ktorý prví kresťania používali na krstnú katechézu dospelých. A to znamená, že je v ňom mnoho symbolov a myšlienok, ktoré by sa dali a mali dlho rozoberať.
Nikodém bol zo skupiny farizejov a zákonníkov. To bola skupina, ktorá sa už formovala proti Ježišovi. Pomaly sa chystali na to, ako sa ho zbaviť. Preto sa nečudujeme, že Nikodém prišiel za Ježišom v noci. Tá „noc“ nie je len údaj, že už bola neskorá hodina a nebolo svetlo. Je to indícia na Nikodémov strach. Noc znamená tmu, ale aj neistotu, nejasné videnie, strach. A to všetko, zdá sa, nám má naznačiť spomenutý údaj. Nikodém mal nielen strach, aby ho nevideli. Nebol si istý, či prijať názory svojej skupiny alebo či sa predsa len nesnažiť aj o porozumenie tomuto výraznému učiteľovi a kazateľovi.
Nikodém teda prišiel za Ježišom a Ježiš mu rozpráva o ľuďoch, ktorí majú radšej tmu ako svetlo. A tiež, že Boh miluje svet a že ho nechce odsúdiť, ale zachrániť. Veta „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho uverí!“ je považovaná za zhrnutie celého evanjelia. Celej jeho podstaty.
Pre mňa je zo toho najdôležitejšie práve posolstvo, že Boh nechce svet súdiť, ale zachrániť. V časoch, kedy počúvame odsúdenia zo všetkých strán, tak v spoločnosti, ako na sociálnych sieťach, dokonca – žiaľ – aj v cirkvi, to znie ako veľmi cenný podnet na premýšľanie.
„Musíte sa znova narodiť“, povedal Ježiš Nikodémovi. Teda „musíte začať znova!“ To potrebujeme aj my. Potrebujeme nádej, potrebujeme vpustiť čerstvý vzduch do svojich okien, potrebujeme oživujúci prúd čerstvej vody… To určite neprichádza cez odsúdenie, ale cez hľadanie riešení, cez to, že sa snažíme mať radi tento svet.
Boh miluje svet, miluje nás. Ak sa hlásime k viere, malo by to znamenať, že sme uverili v túto lásku Boha ku svetu – aj keď je to nedokonalý svet. Malo by to byť niečo, z čoho sa snažíme čerpať a žiť.
Ak by to niekomu znelo príliš romanticky, tak si pripomeňme, čo robia mamy, keď sa ich dieťa niečoho bojí. Najčastejšie si ho pritúlia, aby cítilo pokoj a istotu. A neraz k tomu pridajú aj vyjadrenie „ľúbim ťa“. Iste, deti, takéto posolstvo lásky upokojuje. Ale aj my dospelí sa cítime oveľa istejší a spokojnejší, ak sme v priateľskom a žičlivom prostredí. Ak sa nemusíme báť, že nás niekto len kritizuje a hľadá všetky chyby.
A tak si môžeme z dnešného evanjelia odniesť práve otázky, či sa snažíme čerpať inšpiráciu z Božieho postoja – z postoja lásky, neodsudzovania, ale hľadania toho, čo nám pomáha, teda nás zachraňuje.