16. 6. 2024 – 11. nedeľa v cezročnom období
Mám kamaráta, staršieho asi o 20 rokov, u ktorého som obdivoval schopnosť nájsť asi na každom človeku niečo dobré. Veľmi často hovoril o ľuďoch: „To je skvelý človek, on…“ Priznávam sa, že keď som bol mladší, tak ma to niekedy aj rozčuľovalo. Ja som niekoho videl predovšetkým kriticky, a on začal so svojím „skvelým človekom“. Neskôr som si uvedomil, že je to veľmi dobrý postoj a snažil som sa osvojiť si ho. Nie je to vôbec jednoduché. Ale ak sa mi to občas podarí, má to benefit pre mňa samého – kritické stránky na tom človeku už nie sú jediné, mám väčší nadhľad nad sebou i nad tým človekom.
Táto skúsenosť mi napadla pri premýšľaní nad dnešným evanjeliom (Mk 4, 26-34). A ak máte podobné skúsenosti, možno i pre vás budú bránou k porozumeniu dnešných Ježišových slov.
Dnes sa mi zdá dobré – na pochopenie súvislostí evanjelia – pripomenúť si, kde sme Ježiša videli a zanechali minulú nedeľu. Vtedy sme čítali, že ľudia začali o ňom rozprávať, že sa zbláznil. Jeho príbuzní ho chceli stiahnuť z pôsobenia medzi ľuďmi. Kontrola z najvyšších miest, teda z Jeruzalema, sa vyjadrila, že je posadnutý zlým duchom. V zapätí prišla Panna Mária aj s ďalšími príbuznými a opäť ho chceli zastaviť. Po tomto všetkom Ježiš vyriekol dôležitú vetu: „Tí, čo plnia vôľu Nebeského Otca sú mi ako mama, sestra i bratia!“ Pozeral pritom na ľudí okolo seba a muselo to na nich pôsobiť ako veľké uznanie.
Na toto všetko nadväzuje dnešné evanjeliu a mnoho ďalších podobenstiev. Bolo tam aj vysvetlenie, prečo používal toľko veľa obrazov. Ľudia mu celkom nerozumeli, musel sa prispôsobovať ich spôsobu premýšľania, musel sa opakovane skláňať na tú úroveň, na ktorej boli oni. To však znamená, že hoci dostali také veľké uznanie, akým bola spomenutá veta, predsa to vôbec nebolo ideálne spoločenstvo, nebol tam dokonalý mentálny súzvuk, neboli všetci na jednej úrovni.
Tak to však býva veľmi často. A tým sú pochopiteľné aj obrazy zrna, ktoré musí vyrásť.
Občas máme asi všetci tendenciu hovoriť o tom, čo by sme chceli. Aká by mala byť cirkev, čo by mala hovoriť, aký by mal byť štát, naša rodina, naši kolegovia… Iste, máme právo na také uvažovanie, ale zväčša nám veľmi nepomôže. Len málokedy – a ak, tak len na chvíľu – sa môžeme tešiť z dobre fungujúcich štruktúr a ľudí. Oveľa viac si život opakovane žiada našu trpezlivosť, nádej na zrelé plody. Ak žiadame od cirkvi, aby rozprávala tak, aby to oslovovalo, aby jej členovia žili podľa toho, čo sa hlása…, je to dôležitá túžba. Ale našou ambíciou je predovšetkým umožniť dozrievanie dobrých postojov voči ľuďom a životu. A dozrievanie chce čas, dozrievanie znamená, že nie je všetko v ideálnej rovine.
Obraz zrna, ktorý Ježiš použil, je veľmi cenný a dá sa nad ním premýšľať z rôznych strán. Okrem spomenutej trpezlivosti, ktorú si úroda vyžaduje, nám tento obraz môže pripomenúť to, čo všetci poznáme, ale niekedy na to nemyslíme. Zrno vyzerá ako spiaca hmota, ako niečo bez života. A predsa je v ňom zázrak života. Zázrak možností namnožiť sa, rásť. Tak ako v každom jednom z nás je niečo podobne zázračné a Božie.
Z dnešného evanjelia si môžeme odniesť pripomienku, že všetci ľudia okolo nás sú hodnotní, každý je v niečom aj skvelý. Ak sa to čo len trochu dá, skúsme im to dať pocítiť.