18. 8. 2024 – 20. nedeľa v cezročnom období
Stalo sa to v prvej polovici 90. rokov 20. storočia. Pamätníci vedia, že sa vtedy mnohé robilo akosi „na kolene“, na mnohých postoch neboli odborníci, ale ochotní a nie celkom pripravení ľudia. Ja som bol vtedy študentom teológie a spolu s niekoľkými kamarátmi sme sa začali učiť posunkovú reč. Prišla totiž požiadavka z komunity nepočujúcich, aby im niekto tlmočil sv. omše. Posunkovú reč sme sa naučili, sv. omše sme začali tlmočiť. Prišla ďalšia požiadavka – učiť náboženstvo nepočujúce deti na školách. My sme však okrem posunkovej reči nevedeli nič. Nemali sme ani základy pedagogiky, nieto ešte špeciálnej pedagogiky a pedagogiky pre nepočujúcich. A ani sme netušili, že je to veľmi potrebné. Preto sa jednému kolegovi stalo, že keď deťom rozprával o prijímaní Ježišovho tela a krvi, dieťa sa náhle s odporom odvrátilo. Ono vraj nebude jesť ľudské mäso. Keď sa nepočujúce dieťa odvráti, to je ako keď sa náhle vypne obraz i zvuk. V tú chvíľu sa úplne stratí komunikácia.
Nebolo to však ani prvý ani posledný raz v dejinách, čo reč o prijímaní Kristovho tela niekoho domýlila. Aj prvých kresťanov niektorí označovali za kanibalov. Dôvod bol ten istý; keď hovorili, že na svojich stretnutiach prijímajú Krista a pijú jeho krv, celkom prirodzene to v niektorých ľuďoch muselo vyvolávať veľmi zvláštne predstavy.
To všetko hovorím len preto, aby som naznačil, s akými náročnými pasážami evanjelia (Jn 6, 51-58) sa počas týchto nedieľ stretávame. Niet sa čo čudovať, že keby sme čítali ďalej, narazili by sme na podobnú reakciu Ježišových poslucháčov: „Tvrdá je to reč. Kto to môže počúvať?“ A evanjelium dodá, že vtedy mnohí odišli od neho a už s ním nechodili.
Pri vysvetľovaní týchto pasáží sa vraciam k princípom Ježišovej viery. Ak sa dnes povie „náboženstvo“, pre väčšinu ľudí to znamená systém modlitieb, systém morálnych zákonov, ktoré všetky majú za cieľ nakloniť si Boha či božstvá. Aby nám dali o čo žiadame a po čom túžime. U Ježiša je to však iné. U neho sa viera nerodí z túžby nakloniť si božstvo. Rodí sa z objavu a prijatia Božej lásky voči nám. Viera sa tak stáva nie systémom príkazov, ale odpoveďou na túto lásku. Odpoveďou, v ktorej je aj láska, aj zodpovednosť. Teda ide o vzťah, z ktorého sa rodia životné postoje.
Podobne by sme mohli vysvetliť aj reč o prijímaní Ježišovho tela a krvi, o tom, že on je chlebom… Ide o 6. kapitolu Jánovho evanjelia. Tento evanjelista nepopísal poslednú večeru, teda stolovanie, kde Ježiš lámal a dával chlieb ako svoje telo. Evanjelista Ján spísal veľmi dlhú a náročnú reč o prijímaní Ježiša, o sýtení sa ním. Touto 6. kapitolou nahrádza rozprávanie o poslednej večeri. Ale cieľ je jasný. Evanjelista zachytáva a zdôrazňuje Ježišov apel na vzťah k nemu. Vzťah, z ktorého čerpáme silu, ktorý nás udržiava v odpovedi na lásku Otca, ktorý nás udržiava vo vedomí synovstva.
Byť kresťanom je aj dnes pre mnohých ľudí v tom, že sme prijali krst. Stále je pomerne veľká skupina ľudí, ktorá žiada o krst svojich detí. Ale omnoho menšia je skupina tých, ktorí sa snažia udržiavať vzťah k Ježišovi, čerpať z neho. Prečo je to tak, to nevieme. Ale vyznie to ako zaujímavá otázka, hlavne ak si uvedomíme, že o krste Ježiš hovorili len veľmi málo. Zatiaľ čo o vzťahu, z ktorého sa sýtime a rodí sa z neho životný postoj, veľmi veľa.
Ježišova veľmi silno zdôrazňovaná reč o tele a krvi, teda o mäse a krvi, pre mňa znamená ešte aj pripomienku, že skutočné náboženské zážitky by mali byť predovšetkým medzi ľuďmi z mäsa a krvi. Sú ľudia, ktorí sa cítia veriacimi, keď objímajú stromy v lese. A prečo nie? Môže to byť istý spirituálny zážitok. Sú takí, ktorí o niečom podobnom hovoria pri prechádzkach v lese. Prečo nie? Aj to môže byť spirituálnym zážitkom. Sú takí, ktorí majú radi istý druh modlitieb či piesní. Prečo nie? Aj tam môže človek zažiť spirituálny zážitok. Predsa však sa javí ako skutočne kresťanské, keď medzi ľuďmi víťazí spravodlivosť, láska a dobro… Keď môžeme v živote medzi ľuďmi z mäsa a kostí objavovať, že sme súčasťou Božieho kráľovstva.