25. 8. 2024 – 21. nedeľa v cezročnom období
Ak niekto zažíva radikálny odchod iného – či je to smrť, či rozpad vážneho vzťahu – sú to vážne okamihy, ktoré nás zväčša citovo dosť vykoľaja. Je k tomu jedna rada. Začať si spomínať na pekné a príjemné chvíle. To neznamená, že sa potom nevrátime aj k tomu, v čom nás ten druhý človek sklamal, v čom ublížil… Ale ak začneme tým pekným a hodnotným – čo určite s každým blízkym človekom bolo – potom to dá iné svetlo aj na všetko kritické.
Aj dnes sme počúvali o odchádzaní (Jn 6, 60-69). Evanjelium hovorí, že mnohí z Ježišových učeníkov konštatovali, že jeho reč je tvrdá, odišli a už s ním nechodili.
Trochu to zhrniem. Všetko to začalo rozmnožením chlebov a nasýtením zástupu. Z Ježiša chceli urobiť kráľa, ale on to odmietol. Na to nasledovala jeho veľmi dlhá reč o tom, že on je chlebom, že je potrebné sýtiť sa jeho telom a krvou. A na toto všetko prišla reakcia – odchod mnohých.
Ak si to predstavíme v reči čísel, tak na začiatku bol zástup či dav, kde bolo 5000 mužov. Teraz, po všetkých tých rečiach, evanjelium hovorí o dvanástich, na ktorých sa Ježiš obrátil s otázkou, či chcú odísť aj oni.
Pri premýšľaní nad týmto všetkým nemôžem obísť, že aj v dnešných časoch zažívame vlny odchodov od Ježiša či od kresťanstva, od viery. V deväťdesiatich rokoch to zažilo dovtedy typicky katolícke Írsko. Teraz podobnej silnej vlne odchodu čelí tiež klasicky katolícke Poľsko. Ale podobné správy prichádzajú aj zo Severnej Ameriky. V Južne Amerike je to tiež, i keď tam ide skôr o presun ľudí k rôznym iným cirkvám a sektám. Naše kostoly nie sú výnimkou v skúsenosti s odchodmi. A ak aj nie kostoly, všetci to poznáme vo svojich rodinách alebo u svojich priateľov a známych.
Asi je dobré pripomenúť, že z niektorých iných svetových končín – ako napr. z Afriky – zas hlásia rozvoj a rozkvet kresťanských spoločenstiev. Ale my sme skôr svedkami odchádzania.
Odchody od viery či od cirkvi sú zväčša tiché, nenápadné. Niekedy ani sám odchádzajúci nezbadá, ako postupne zatvára dvere a stráca sa.
Dôvody odchodov sú rôzne. Často je to aj dôsledok chýb, ktoré urobila cirkev. Ale aj dôsledok toho, že máme prístup k mnohým informáciám a sami si vytvárame svoj pohľad a svoju pravdu. Alebo sa ľudia „len“ ponoria do víru života a zdá sa im, že v tom všetkom vieru a spoločenstvo veriacich nepotrebujú.
Čo sa s tým dá robiť, to tu nedokážeme zodpovedať. Ale práve dnešné evanjelium – Ježišov pokojný postoj, bez silných gest, bez ťažkého prosíkania – je pre mňa inšpiráciou. Ježiš akoby to bral ako súčasť života, ako niečo celkom prirodzené.
Ani v bežnom živote kritické a napäté situácie nevyriešia mocenské a silové gestá a slová. To síce môže konflikt trochu potlačiť. Ale potlačiť vôbec neznamená vyriešiť. Konflikty, aj tie bežné, sa dajú riešiť, ak sa nájde snaha o porozumenie tomu druhému. Aj keď s ním nesúhlasíme, ale ak sa vieme aspoň trochu do neho vžiť a trochu ho pochopiť, máme nádej na riešenie situácie.
A práve toto mi pripomína aj dnešné evanjelium. Petrova výpoveď „Pane, ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života!“ naznačuje, že ani on celkom nechápal Ježišovu reč. Ale mal s ním aj dobré skúsenosti. Videl nielen konflikt názorov, ale aj to ostané, čo spolu prežili. Tento Petrov postoj si prekladám ako výzvu pre nás, keď vidíme odchádzanie – blízkych i vzdialených – od viery. Je to výzva k tomu, aby sme v reakcii na odchádzanie našli podnet pre autentickejšie, teda poctivejšie prežívanie svojej viery a aby sme sa jej snažili my sami hlbšie porozumieť. Jednoducho, aby sme my sami išli hlbšie.