1. 9. 2024 – 22. cezročná nedeľa
Jeden z vážnych problémov, kvôli ktorým je medzináboženský dialóg medzi islamom a kresťanstvom takmer nemožný, je viera moslimov, že Boh priamo diktoval Mohamedovi jeho texty. Že viedol jeho ruku. Kresťania pokladajú svoju Bibliu tiež za posvätnú, ale nie tak, že by Boh šepkal svätopiscovi niečo do ucha či viedol ruku. My hovoríme, že sú to texty inšpirované Bohom, ale vieme aj o ľudskom faktore, ktorý sa pod tieto texty podpísal. To má svoje výhody i nevýhody. Výhodou je, že sme slobodnejší vo vykladaní Biblie. Dokonca je u nás prípustné, že si zo svojej viery vieme urobiť žarty. Pretože inteligentný žart nás môže priviesť k hlbšej podstate. Nevýhodou je, že my sa musíme zamýšľať, hľadať, čo je v posolstve Biblie ľudským faktorom a čo je tam Božie posolstvo. A takéto premýšľanie nemusí byť jednoduché.
V tomto duchu ste už určite počuli kritiku, že všetky náboženstvá sú v konečnom dôsledku ľudským vynálezom.
Niektorí ľudia, aby sa ubránili výčitke o ľudskom faktore v náboženstvách, hovoria o tom, že je potrebné vrátiť sa k podstate stvorenstva. Že tam uvidíme, čo Boh chcel a chce. Že Boh dal zákony prirodzenosti a tie platia.
Nie je to však také jednoduché. Aj tu, v našich kostoloch máme ruže. Sú to prirodzené ruže? S najväčšou pravdepodobnosťou k nám prišli z Holandska alebo južnej Afriky, niekde z Kapského mesta. Boli vypestované v najlepšej pôde, hnojené najlepšími hnojivami, na ich vyšľachtení pracovali profesionáli niekoľko desaťročí, prípadne dnes môžu byť geneticky modifikované. Je to teda prirodzená ruža? Určite nie je umelá. Ale je prirodzená?
Podobne je to s ľudskou prirodzenosťou. Čo to vlastne je? Človek vie milovať, ale aj nenávidieť. Človek vie tvoriť, ale aj ničiť. Vie túžiť, ale aj zúfať. Vie robiť zmysluplné veci, ale aj sa trápiť nedostatkom zmyslu. Vie žiť pre spoločné, ale aj sa uberať čisto egoistickou cestou. Čo je to teda ľudská prirodzenosť?
Dnes sme počúvali (Mk 7, 1-8. 14-15. 21-23), ako Ježiš narazil na podobný problém. Teda –čo je Božie a čo je ľudské usmernenie. Obvinili ho, že jeho učeníci sa nedržia tradície a neumývajú si ruky pred jedlom. Nešlo o hygienické predpisy, ale o náboženské rituály. To znamená o rituály, ktoré naznačovali, že patria k tomu istému náboženstvu a rituály, ktoré mali pomáhať k posväcovaniu človeka.
Ježiš v reakcii na tento problém vymenoval veľmi cenný zoznam vnútorných problémov človeka. Zoznam, ku ktorému sa oplatí vrátiť a vracať. Veď koho z nás sa tento zoznam netýka aspoň v niektorých rozmeroch? Či je to klamstvo, či zlé myšlienky, či nemravnosť, či hlúposť… Ježiš – na rozdiel od farizejov a zákonníkov – upriamoval pozornosť na ľudské vnútro. Nie na to, či sme „tabuľkovo“ čistí. Pretože naozaj môžeme mať pocit, že sme nikoho nezabili, nikoho vážne neoklamali, neokradli… Ale napriek tejto „čistej tabuľkovej hodnote“ môžeme byť ľuďmi, ktorí šíria negativizmus, pohŕdanie ľuďmi, zlobu, hlúposť… Nemusíme si to uvedomovať. Často to vidia skôr ľudia okolo nás.
Aj Ježišov zoznam vnútorných problémov, ktoré robia človeka zlým, je možné spochybniť. Aj tu si niekto môže povedať, že je to predsa len ľudský zoznam. Iste. Ale predsa len nie je dobré spochybňovať všetko. Ak to niekto robí, je to zväčša len jeho snaha ospravedlniť svoje vlastné správanie. Zlo v sebe nemusíme vnímať. Ale existuje. Všetci sme sa stretli s tým, že sme nejaké správanie voči nám cítili ako zlé. Aj keď si to vykonávateľ týchto skutkov neuvedomoval. Niekde je hranica medzi dobrým a zlým. Aj preto je Ježišov obrat pohľadu na vlastné vnútro a zoznam problematických postojov dôležitý.
Farizeji a zákonníci, ktorí kritizovali Ježiša a jeho učeníkov boli zameraní na vonkajšie plnenie predpisov. Na „tabuľku“ povinností. Vonkajšie predpisy a usmernenia nemusia byť zlé. Sú veľmi dôležité. Ale nech sa nám nestane to, v čom robili farizeji a zákonníci chybu. Nech nezabudneme na svoje vnútro. Snažme sa svoje vnútro opakovane napĺňať dobrom. Z nášho vnútra sa odvíja to, čo šírime okolo seba a čo urobíme.