6. 10. 2024 – 27. nedeľa v cezročnom období
Páči sa mi výrok: Žena si berie muža a verí, že on sa časom zmení. Muž si berie ženu a verí, že ona sa nezmení. Ale v živote je to presne naopak – on sa nezmení a ona sa zmení.
To však nie je len vtipný výrok. Zažil som mnohokrát, že sa ženy sťažovali na správanie svojho muža. Na otázku, či bol taký aj pred svadbou, odpovedali, že áno. A na ďalšiu otázku, prečo si ho teda brali, odpovedali, že boli zaľúbené, nechceli vidieť jeho zlé stránky alebo dúfali, že sa časom zmení.
Ak je aj spomenutý výrok trochu žartovaním, predsa predpokladám, že nikoho z nás neuráža a nevyrušuje. Je to preto, že je dosť pravdivý a upozorňuje nás na to, že aj ľudia vo vzťahoch môžu trpieť.
V evanjeliu (Mk 10, 2-12) sme počuli otázku farizejov a zákonníkov, či môže muž prepustiť ženu. Tejto otázke však chýba premýšľanie nad ľudským utrpením vo vzťahu. Nešlo im o ľudí, ale o skúšku pre Ježiša.
V Biblii Starého zákona je jedno jediné miesto, kde Mojžiš dáva dovolenie, aby muž prepustil ženu[1]. Áno, aby muž prepustil ženu, nie naopak. Pri vysvetľovaní tohto miesta sa diskutovalo už len o tom, čo je dostatočný dôvod. Pre niektorých vykladačov Biblie bol dostatočný dôvod na prepustenie ženy aj ten, že pripálila polievku.
Keď teda Ježiš hovorí radikálne slová o nerozlučnosti manželstva, zastáva sa predovšetkým žien – aby neskončili na ulici, aby sa s nimi nezaobchádzalo ako s handrami. To je Ježišov typický postoj – postoj úcty, lásky a spravodlivosti, kde berie vážne trpiaceho človeka.
Na otázku „Čo vám prikázal Mojžiš?“ farizeji vlastne neodpovedali. Povedali, čo dovolil na tom jednom spomenutom mieste. Keby mali začať hovoriť, čo im prikázal Mojžiš, museli by hovoriť, ako má muž chrániť ženu, ako sú si navzájom rovní, ako sú jeden pre druhého, ako sú si pomocníkmi a oporou, ako je muž zodpovedný za ženu atď. Pozitívnych príkazov je u Mojžiša viac ako len ten, ktorý umožňuje zapudiť![2]
V 1. čítaní (Gn 2, 18-24) sme počuli alegorickú reč o stvorení ženy. Nikto nehľadá, kde v mužskom tele chýba rebro. Od začiatku je všetkým vykladačom Biblie jasné, že tento obraz znamená blízkosť. Toto síce nie je príkaz od Mojžiša, ale je to ďalší príklad toho, ako sa majú muž a žena k sebe správať, čo ich má spájať.
Ježišova reč nám môže vyznieť radikálne. Ale nie je odsúdením tých, ktorí sa trápili a ktorým vzťah nevyšiel. Je len poukazom na to, ako by to malo byť a z čoho by mal človek vychádzať.
Ježiš pri svojej odpovedi vyslovil aj diagnózu, prečo Mojžiš povolil zapudiť ženu. Tá diagnóza je „tvrdosť srdca“. Tu by sme sa mohli trochu pristaviť. Tvrdosť srdca je problémom nielen vo vzťahu „muž – žena“, ale aj v mnohých iných vzťahoch nášho života. Kedy má človek tvrdé srdce? Keď na tom druhom vidí len zlé vlastnosti, keď odmieta dialóg, keď sa zamotá do svojho vlastného sebectva a hľadá len seba, keď je presvedčený o svojej bezchybnosti… Toto je to, čo si môžeme odniesť ako výzvu pre seba – snažiť sa mať otvorené srdce, pracovať na tom, aby nebolo zatvrdnuté.
Všetci vieme, že niekedy vo vzťahu „muž – žena“ môže byť človek už taký doráňaný a dobitý, že už ani nevládze nemať zatvrdnuté srdce. Nesúdime to. Skôr si pripomíname, že tejto diagnóze treba predchádzať.
A tak dnes prosíme o to, aby sme mali otvorené srdcia.
[1] Dt 24, 1-4
[2] Systematickejšie je to opísané: Limbeck M.: Evangelium sv. Marka (Malý stuttgartský komenář), Karmelitánske nakladatelství Kostelní Výdří, 1997, s. 124 – 126