13. 10. 2024 – 28. nedeľa v cezročnom období
„Zdvihnite ruku, kto sa cíti byť šťastný! Každý predsa túži po šťastí!“ Tak nejako sa nám začali prihovárať na jednom kurze. Mal som vtedy niečo cez dvadsať rokov. Ale necítil som sa na to, aby som sa prihlásil. Nemal som ani pocit, že túžim po nejakom šťastí. Keď však vedúci kurzu začal používať iné pomenovania, ako napr. spokojnosť, naplnený život…, tam som sa už vedel nájsť.
Rozdiel bol len v slovách. Podstata tých rôznych pomenovaní však bola spoločná.
Aj v dejinách náboženstiev a filozofií nájdeme rôzne vyjadrenia tej istej túžby po šťastí. Napr. dávni Gréci by to pomenovali „správny život“, židovsko-kresťanská kultúra „večný život“, východné náboženstvá „nirvána“ – teda oslobodenie sa od všetkých túžob v živote. Moderný slovník hovorí o naplnení, o spokojnosti alebo o zmysluplnosti života. Sú to rôzne vyjadrenia toho istého – i keď v tom môže byť aj trochu iná predstava cesty k spokojnosti.
Dnes sme počuli (Mk 10, 17-30), ako za Ježišom prišiel mladý človek s otázkou, ako dosiahnuť večný život. Dokonca si pred Ježiša kľakol. To nebýva v evanjeliách časté. Toto jeho gesto by sme mohli pripísať tomu, že mu na odpovedi bytostne záležalo. Zjavne neprišiel za Ježišom kvôli nezáväznej konverzácii.
Ježišova odpoveď mala dve časti. V prvej pripomína Desatoro, teda základné pravidlá pre život. Nejeden človek by to však dnes mohol považovať za staromódne, prežité. A nejeden človek má dnes predstavu, že sa šťastie dosahuje práve vtedy, keď prekročíme pravidlá. Že tam je ten správny adrenalín a zážitok. Ale nie je to tak. Tie pravidlá sú na to, aby chránili nás a ľudí okolo nás. Tam, kde ich prekračujeme, tam sa nám to zväčša aj nejakým spôsobom vráti.
Ja si to predstavujem na príklade radosti z jazdy autom. Áno, sú ľudia, ktorí porušujú pravidlá, aby mali z jazdy radosť. Ale títo ľudia skutočne ohrozujú seba i iných. Keď však človek dodržiava pravidlá jazdy, ešte to neznamená, že má z jazdy aj radosť. Môže byť vystresovaný, nemusí byť vnímavý na to, čo vidí… Jednoducho, pravidlá síce dodržiava, ale od radosti z jazdy je ďaleko.
A to je druhá časť Ježišovej odpovede mladíkovi. Videl, že je spútaný, že sa potrebuje oslobodiť. Evanjelium nám ponúka predstavu jeho veľkého majetku. Ale nie je zlé predstaviť si, že tým majetkom sa môže myslieť aj niečo iné: človek môže byť spútaný aj majetkom, ale aj svojimi predstavami, sebou samým… Ak sa mladý muž mohol pochváliť, že prikázania zachovával od svojej mladosti, jeho bohatstvo – ktoré ho spútavalo – mohlo byť aj v sebaobraze vlastnej spravodlivosti. Každopádne Ježiš jemu i nám pripomenul, že ani samotné pravidlá nevytvoria šťastie. Že je potrebná istá vnútorná sloboda od všetkého, čo nás spútava.
Dá sa o tom celkom ľahko rozprávať, ale v živote – ako všetci vieme – to nie je také jednoduché. A to nám pripomenul aj apoštol Peter v evanjeliu. On sa môže pochváliť, že apoštoli sa stali slobodnými. Všetko zanechali. Ale za touto jeho poznámkou je možné vidieť otázku: Čo z toho budú mať? Teda ani Peter ešte v tejto fáze nebol vnútorne slobodný. Nebol na tom tak, ako jeho Majster.
Ježišova reakcia apoštolov nesmeruje len do večnosti. Smeruje k životu na zemi. Pripomína im, čo všetko dostávajú, aj keď to nie je celkom podľa ich predstáv. Učí ich presmerovať pohľad od toho, čo si predstavujú, k tomu, čo dostávajú.
Nech to nazveme akokoľvek, túžime po šťastí či spokojnosti. Ak nás dnešné evanjelium privedie k premýšľaniu nad tým, čo robíme a čo nerobíme dobre, splnilo svoj účel. Nech nás vedie Boh k vnútornej slobode a aj naplneniu.