20. 10. 2024 – 29. nedeľa v cezročnom období
Asi pred 12 rokmi som v Piešťanoch odbočoval na parkovisko. Keď som zaparkoval, za mnou sa ukázalo policajné auto. Nebola to náhoda. Policajt sa ma opýtal, či som si vedomý, čo som urobil. Nebol som si ničoho vedomý, dopravná značka so zákazom odbočenia je tam na dosť nešťastnom mieste. Potom sa ma policajt spýtal, či poznám Piešťany. A ja som spontánne odpovedal, že som tu pre rokmi slúžil. Vtedy sa policajtov hlas zmenil, akosi zmäkol. „Tak vy ste boli tu v kasárňach?“ Asi je potrebné pre mladšiu generáciu vysvetliť, že keď bola voľakedy povinná vojenská služba, muži bežne hovorili: „Slúžil som v tamtých kasárňach.“ Ale podobne hovoria aj kňazi – farári či kapláni – „slúžil som v tom či onom meste“. Ja som policajtovi vysvetlil, že som neslúžil v piešťanských kasárňach, ale na piešťanskej fare. Jeho hlas sa vrátil do pôvodnej polohy a ja som musel zaplatiť pokutu.
Spomínam tento príbeh kvôli slovu „služba“. Používame ho spontánne v rôznych kontextoch a môže mať pre každého z nás iný nádych. Niekedy pozitívny, inokedy negatívny. Napr. zaslúžiť si, vyslúžiť si – tieto slová, aj keď sú spojené so službou, pre mňa znejú pozitívne. Ale ak žena povie, že sa doma cíti ako slúžka, to už pozitívne nie je.
Počuli sme dnes (Mk 10, 35-45) Ježišovo usmernenie pre život – službou si vyslúžiť autoritu. Ale keďže služba môže znieť aj negatívne – ako otročina – je dôležité dobre porozumieť Ježišovmu slovu. Služba totiž môže zahŕňať aj odbornosť. Slúžia aj lekári, aj právnici, službou môže byť aj dobrá rada… Naznačuje to našu potrebu mať sa na koho obrátiť, mať možnosť byť správne pochopený. A hlavne to naznačuje našu potrebu nájsť ľudí, ktorí nemyslia len na seba, ale sú otvorení aj pre iných a pre celok. Teda služba určite nie je len vykonávanie služobných prác. Byť schopný služby môže byť niečo veľmi vznešené.
O tom, že náš svet potrebuje takýchto odborných a otvorených ľudí by sa dalo hovoriť dlho. Nevieme to však svetu naordinovať. Ani politikom, ani iným lídrom. Za to sa skôr môžeme len modliť a môžeme byť vďačný, ak niekto z týchto dôležitých lídrov takým je. Možno preto Ježiš povedal: „Medzi vami to tak nebude!“ Áno, svetu sa to nedá naordinovať, ale do svojho prostredia by sme sa mali pokúšať takého postoje prenášať.
Apoštoli Jakub a Ján v dnešnom evanjeliu chceli byť blízko Ježiša. Bežne to vysvetľujeme a chápeme tak, že si Mesiáša predstavovali politicky mocensky – bude mať moc a vládu. To znamená, že si žiadali niečo ako ministerské kreslá. Obišli však to, aby si autoritu zaslúžili. Tento príbeh nám však môže pripomenúť niečo veľmi dôležité pre našu spiritualitu. Hovoríme to tak často, že sa to môže stať až málo postrehnuteľným. A to je to, že Boh tu nie je na to, aby plnil naše túžby. Naopak, my sme tu na to, aby sme vyplnili, čo chce Boh od nás.
Pripomeniem, že túžby, sny a ambície patria k človeku. A asi aj majú patriť. Keby mladý človek nemal žiadne sny a ambície, nebolo by to v poriadku. Starší ľudia ale vedia, že nie všetky túžby a sny sú reálne. Nie je však v poriadku, ak by starý človek stratil všetky túžby. To by znamenalo, že je skôr doráňaný a sklamaný životom. Cesta je v strede – mať správne túžby.
A do toho nám zaznieva, že Boh tu nie je na to, aby splnil naše sny, ale že od nás niečo čaká. Čaká, že správne naplníme svoje poslanie. Všetci sme tu pre niečo, máme svoje poslanie. Objaviť to a naplniť svoje poslanie nie je proti našim snom a túžbam.
Nech nám Boh pomáha, by sme rozpoznali svoje poslanie a naplnili ho.