22. 12. 2024 – 4. adventná nedeľa
Vysokoškolský učiteľ išiel prednášať na východ – do Barmy. Mal s manželkou čas, a tak si chceli pozrieť pamätihodnosti. Tak, ako u nás, aj tam ukazujú predovšetkým chrámy. Navštívili jeden budhistický chrám, maličký. Nemal viac ako 9×9 metrov. Bola tam však obrovská, trojmetrová zlatá socha Budhu. Turisti híkali a fotili. Profesor si všimol, že v rohu chrámu je sklená vitrínka a v nej kus hliny, hrubej dvadsať centimetrov. Pri hline popis histórie sochy.
Bolo to v roku 1957, keď museli sochu premiestniť. Prišli žeriavy, ale pre jej veľkú váhu začala praskať a ešte aj pršalo. Mních, ktorý na prácu dohliadal, prikázal zastaviť prácu a sochu zakryl. Večer sa šiel s baterkou pozrieť, ako zmokla. Keď zasvietil do jednej z prasklín, zbadal odraz. Zobral si nástroje a trochu zväčšil prasklinu. Objavil zlato. Potom celú noc pracoval a ráno namiesto hlinenej obrovskej sochy, stála obrovská zlatá socha.
Vedci sa snažili vyriešiť, ako je to možné, že nikto o tom nevedel. Najpravdepodobnejšie je vysvetlenie, že keď pred storočiami útočili nepriateľské vojská na kláštor, mnísi sa snažili schovať svoj poklad. Nakoniec boli všetci povraždení, a tak ich tajomstvo nemal kto odovzdať ďalej. Keď sa po rokoch do kláštora nasťahovali noví mnísi, tí vedeli len o hlinenej soche. A k odhaleniu tajomstva prišlo tak až nedávno, v spomenutom roku.
Profesor, ktorý to rozprával, dodal, že mu to pripomína život. Všetci nesieme na povrchu nánosy, masky, niečo iné, ako je v nás. Ale keď odstránime povrchný nános, objavíme, hovorí, „svojho zlatého Budhu, či zlatého Krista, či zlaté jadro“.
Na Vianoce by sme mali objaviť kúsok svojho „zlatého jadra“, Ježiša v nás. Dnešné evanjelium (Lk 1, 39 – 45) nám môže byť užitočným návodom a pripomienkou. Ja z neho vyberám tri veci:
1. Panna Mária hneď po tom, čo prijala správu, že bude matkou Božieho Syna, išla do hôr za príbuznou Alžbetou. Chcela sa podeliť so svojimi obavami i radosťou. To je prvá vec, ktorú môžeme pripomenúť ako súčasť cesty objavovania podstatného a božského: komunikácia medzi nami. Nemyslím však komunikáciu o vonkajších veciach, ale o tom, čo je v našom vnútri. Čo prežívame a cítime. Ak máte takého človeka, s ktorým môžete o týchto veciach hovoriť, vážte si ho. Ak máte možnosť takto rozprávať so svojimi blízkymi v rodine, robte to. Výzvy typu „nech nie je niekto na Vianoce opustený“ nemusia byť len prázdnym výrokom. Môžu byť výzvou na pokus rozvíjať blízkosť. A ona sa rozvíja práve cez komunikáciu. A ak sa to už u vás doma vytratilo, skúste sa to nanovo učiť.
2. Alžbetina otázka „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ je veľmi dôležitá. Od čias prvých kresťanov, ktorí začali rozpoznávať, že Ježiš nie je pre nich len človek, ale aj Boží Syn, sa táto otázka dostala do teológie: Čím sme si zaslúžili, že nás Boh miloval tak, aby nám posla svojho Syna? Odpoveď je krátka a jednoduchá: ničím! Boží Syn je pre nás nezaslúžený dar. Ale tá otázka nemusí zostať len v teológii. Môže sa stať základom na nastavenie nášho životného postoja. Môže nás viesť k vedomiu, že nič nie je samozrejmé, všetko je pre nás darom. Áno, mnohí sa aj snažíme, venujeme nemálo času a energie na to, aby sme sa v niečom zdokonalili a niečo dosiahli. Ale i ten čas, i tá schopnosť venovať energiu niečomu, to všetko sú nesamozrejmé a nezaslúžené dary. Ak budeme premýšľať v živote v duchu Alžbetinej otázky, potom budeme menej zameraný na to, čo nemáme. A viac si budeme všímať, čo dostávame, budeme si to viac vážiť a budeme za to viac vďační.
3. Mária niesla dieťa, Božieho Syna pod svojím srdcom. V sebe. To je veľká téma i židovstva, ale ešte viac kresťanstva: nehľadať Boha predovšetkým vo vesmíre, nehľadať ho na posvätných obetných miestach, ani len v chrámoch. Sme vedení k tomu, aby sme ho dokázali rozpoznať predovšetkým v človeku. V sebe i v tom, kto je vedľa nás. Takýto postoj vie pozdvihnúť iného človeka v našich očiach, a tým pozdvihnúť kvalitu života.
To boli tri body, ktoré môžu byť pomôckou pri objavovaní posvätného v našom živote. A tým aj pri objavovaní tajomstva Vianoc. Platí totiž zásada, ktorú ste viacerí počuli už mnoho krát: Ak sa Kristus nenarodí vo mne, je skoro zbytočné, že sa narodil pred dvoma tisícročiami v Betleheme.
Všetkým vám prajem zážitok objavovania Božského v nás i medzi nami.