29. 12. 2024 Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa
Slávime sviatok Svätej rodiny. Pri tejto príležitosti by som chcel pripomenúť, že vlastnosti a postoje, ktoré obdivujeme u Ježiša, ktoré neraz obdivujú aj neveriaci ľudia a nekresťania, si netreba predstavovať tak, že „padli z neba“, zrodili sa spolu s ním v okamihu narodenia. Na ich siatí, rozvoji a dozrievaní sa museli podpisovať aj vzory, ktoré mal Ježiš v Márii a v Jozefovi.
Ak hovoríme o tom, že Ježiš mal v sebe neskutočné milosrdenstvo, môžeme predpokladať, že ono sa rodilo i rozvíjalo pri pohľade na Máriu a Jozefa. Ak hovoríme o tom, že Ježiš vedel obdivuhodne prijať okolnosti života, čo v jeho prípade znamenalo prijatie kríža a ukrižovania, tak takýto postoj sa tiež musel rodiť a dozrievať tiež pri pohľade na Máriu a Jozefa. Ak obdivujeme jeho otvorenú a nesebeckú duchovnosť, ktorá sa pretavovala aj do otvorenosti a lásky k ľuďom, tiež môžeme predpokladať, že základy sa rodili v jeho rodine. A tak by sme mohli pokračovať. Je to presne tak, ako pri našich deťoch – ak dosiahnu niečo obdivuhodné, je to často spojené s rodičmi a s ich postojmi.
Preto si Pannu Máriu a sv. Jozefa vážime nielen ako tých, ktorí za nás orodujú. Ale ako ľudí, ktorí položili základ a nechali rozvíjať niečo veľkolepé v Ježišovi.
Rodina je veľká téma a mohli by sme ju zoširoka rozoberať. Mohli by sme hovoriť o tom, ako je dôležitá pre deti. To som už aj naznačil. Ale mohli by sme hovoriť aj o tom, ako je rodina dôležitá pre starých ľudí. Ako je dôležitá pre skúsenosť domova a pre skúsenosť blízkosti…. Nebudeme to však dnes rozoberať. Všetci čosi o tom vieme.
My, ktorí teraz žijeme, sme súčasťou zvláštneho neriadeného sociologického experimentu, premeny rodiny. Menia sa modely správania, už nejakých sto rokov sa mení súdržnosť rodiny. Zdá sa, že tisícročia bola rodina – v širokom význame slova – veľmi dôležitá pre človeka. My sme súčasťou zmien, ktoré nevieme, ako skončia a kam nás privedú. Ale aj preto sa dnes modlíme, aby sme napriek tomuto našli pokoj a správnu cestu.
Ak by sme si položil otázku, či môže byť pre nás model Svätej rodiny záväzný, tak odpoveď znie, že veľmi nie. Málo o nej vieme. Svätá rodina žila vo vtedajších pomeroch, nie v našich. Jeden faktor sa mi však zdá dôležitý cez všetky historické kontexty. Pokúsim sa ho vykresliť na jednom príklade:
V kostole pri sobáši sa kňaz obrátil na ženícha a pýtal sa ho, či chce byť šťastný. Ženích prikývol, že áno. A kňaz mu povedal: „Tak sa nežeň!“ Potom sa obrátil na nevestu a tiež sa jej spýtal, či chce byť šťastná. Aj ona prisvedčila a aj jej kňaz povedal: „Tak sa nevydávaj!“ A potom kňaz pokračoval, aby prišli na sobáš, keď budú chcieť, aby ten druhý bol pri nich šťastný.
Ja by som to takto nepovedal. Beriem vážne, že človek chce byť aj šťastný, aj milovaný. Ale predsa mal ten kňaz kus pravdy a zameral pozornosť na niečo podstatné: chcieť pracovať na sebe tak, aby druhý bol pri mne šťastný a spokojný!
A toto je to, čo vidím na biblických statiach o Svätej rodine – netočili sa okolo seba samých. Ich stredobodom bolo poznávať, pochopiť a plniť Božiu vôľu. Tak sme to počuli aj dnes (Lk 2, 41 – 52). A to je pozvanie k ceste za šťastím v našich rodinách.