27. 4. 2025 – 2. veľkonočná nedeľa – Nedeľa Božieho milosrdenstva
Aby sa 2. veľkonočná nedeľa stala slávnosťou Božieho milosrdenstva, o to sa zaslúžil svätý pápež Ján Pavol II. Mnohí si ešte pamätáte, že šíriť úctu k Božiemu milosrdenstvu bola jeho bytostná záležitosť. Bola to súčasť jeho spirituality. Nedeľa Božieho milosrdenstva však dostala zvláštny nádych, keď tento pápež pre 20 rokmi zomrel – v sobotu pred touto nedeľou. Akoby si ten dátum vybral, hoci vieme, že nie. A ešte sa to – aspoň pre mňa – umocnilo včera, keď sme v sobotu pred nedeľou Božieho milosrdenstva pochovali ďalšieho pápeža, tentoraz Františka.
Sledoval som včera rozlúčku s pápežom Františkom, čítal som a počúval veľa komentárov. Samozrejme, mnohé boli pozitívne a vyzdvihovali jeho význam. Ale, tiež samozrejme, niektoré boli kritické. Aj veľmi kritické. Pri čítaní jedného takého kritického som si kládol otázku, prečo vlastne prijal takú voľbu. Mohol sa všetkému vyhnúť. Veď mal 76 rokov, nebol zdravý, mal za sebou skúsenosti, ako ťažko je niekedy rozhodovať a ako ťažko je postaviť sa oproti moci.
Vzápätí som však svoju otázku zamietol a uvedomil som si, že som vďačný za tohto pápeža. Za to, že sme mohli 12 rokov kráčať pod jeho charizmou. Som rád, že tú voľbu prijal, napriek všetkým nedorozumeniam.
Spomínam to kvôli tomu, že sme v evanjeliu počuli: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás.“ Chcem tým pripomenúť, že život je veľký dar, príležitosť a ponuka, ale je to aj poslanie. Každý má svoje poslanie, hoci niekedy nevieme, v čom spočíva. Ale môžeme povedať, že ak je niekto študent, jeho poslaním je snažiť sa byť dobým študentom. Ak niekto na niečom pracuje, jeho poslaním je statočne a poctivo robiť svoje dielo. Ak je niekto manžel, manželka, otec či mama, jeho poslaním je byť dobrým manželom, manželkou, otcom či mamou. Naším poslaním je byť dobrým človekom, bez ohľadu na to, v akej životnej situácii či úlohe sa nachádzame.
Ľahko sa to povie, ľahko môžeme prísť k takémuto postoju. Ale preniesť to do reality už nebýva také ľahké. A tak prosím Boha, aby nám dal rozpoznať naše životné poslanie a aby nám dal silu prijať ho a plniť ho.
Druhé, čo by som si chcel z dnešného evanjelia všimnúť, sú Ježišove rany. Vo veľkonočných evanjeliách je to ako jeho vizitka – ukazuje rany, aby ho mohli učeníci spoznať. V dnešnom evanjeliu dokonca pozýva Tomáša: Poď, dotkni sa rán!
Premýšľať nad ranami môže byť veľmi silnou inšpiráciou. Rany, ktoré Ježiš neskrýval, ktoré neukazoval na to, aby ich ďalej jatrili… Rany, ktoré sú pripomienkou prehry, poníženia, sklamania… Ktoré sú pripomienkou konfliktu, rozdelenia… Ale aj ktoré spájajú. Okolo Ježišových rán sa tvorí nové spoločenstvo. A to až po dnešné dni – aj dnes nás mnohých spája fakt, že premýšľame nad Ježišovými ranami, je nám ich ľúto, sú pre nás pripomienkou jeho lásky k nám. A presne o to ide. Jednota je viac ako rozdelenie a konflikt.
Rád by som pripomenul, že v kresťanstve je zakotvené – dať ranám nový zmysel. Povstať z nich k novému, hodnotnejšiemu a kvalitnejšiemu životu. Práve o tom je reč, keď spomíname Božie milosrdenstvo – je to pozvanie urobiť z rán nový a poctivejší začiatok.
Každý máme vo svojom živote veľa zranení. Náš svet je doráňaný. Možno poviete, že aj mne sa ľahko o tom všetkom hovorí, vrátane rozprávania o novom a kvalitnejšom začiatku. Ale preniesť to do reality nebýva jednoduché. Je to však priestor pre pokornú modlitbu, aby nám Boh dal milosť pretvoriť vlastné rany i rany sveta na nový, kvalitnejší, lepší začiatok.