12. 10. 2025 – 28. nedeľa v cezročnom období
Z dnešného evanjelia (Lk, 17, 11 – 19) by som chcel spomenúť dva princípy, ktoré by mali byť súčasťou zdravej viery. Je to vďačnosť a solidarita.
Našťastie sme stále v kultúre, ktorá vie, že slovíčko „ďakujem“ patrí k dôležitým slovám. Deti učíme poďakovať. Nie je to vždy jednoduché, ale učíme ich to. Istý otec rozprával svoju skúsenosť so synom. Syn mal vyhliadnutý istý model autíčka a veľmi ho chcel. Nakoniec mu ho rodičia kúpili k narodeninám. Boli však nemilo prekvapený, keď syn s veľkou radosťou zobral darček a zatvoril za sebou dvere do detskej izby. Otec vtedy povedal manželke: „Možno, keď vyrastie, pochopí, že nie je tak dôležité, čo dostal, ale dôležité je, kto ho má rád!“
Možno pochopí, možno nie. Príbeh naznačuje, že niekedy nie je ľahké naučiť základnej slušnosti, nieto ešte niečomu hlbšiemu.
Ak spomíname vďačnosť ako súčasť viery, potom nám nejde len o slušnosť. Nakoniec, Boh nemá nič z toho, že mu poďakujeme. Je to dôležité pre nás. Vďačnosť je základom zdravej viery. Nie poslušnosť, nie nejaký súbor presvedčení. Čím to však je, že je mnoho dobrých ľudí, ktorí ale nevedia byť vďační? A čím to je, že je mnoho ľudí, ktorí by aj chceli byť vďační, ale nevedia to?
Benediktínsky mních David Steindl-Rast hovorí veľa o vďačnosti. Okrem iného spomína svoju skúsenosť z detstva. Ako malý chlapec zažil bombardovanie Viedne na konci 2. svetovej vojny. Nálet prišiel prekvapujúco a David nebol blízko žiadneho krytu. Vbehol do kostola, pretože bol práve blízko neho, hodil sa pod lavicu, rukami si zakryl hlavu. Mal však pocit, že obrovská klenba kostola sa o chvíľu zrúti na neho a pochová ho tam. Ale nestalo sa a chlapec prežil. Keď vyšiel von z kostola, videl okolo zbombardované domy, ktoré ešte pred chvíľou boli nepoškodené. A vtedy si uvedomil, že on žije! Dnes už starec Steindl-Rast pokladá túto chvíľu za precitnutie. On žil aj predtým. Ale až teraz si uvedomil, ako je to nesamozrejmé. Precitnutie je vecou nášho rozumu. A ten je dôležitý aj pri vďačnosti. Rozum s jeho precitnutím umožňuje vidieť to, čo sme doposiaľ brali ako samozrejmosť. Rozum umožňuje pochopiť, že nikto nám nie je nič dlžen. Ani Boh.
Rozum sám však k vďačnosti nestačí. Steindl-Rast hovorí, že je potrebná aj vôľa. Totiž rozpoznať niečo ako dar a prijať to ako dar, to sú dve rozdielne veci. Možno ste to zažili: niekto vám niečo daroval, vy ste to nečakali; vzápätí vám naskočila otázka, čo za to bude chcieť, čo ten dar znamená. Taký postoj máme neraz nielen voči darom od ľudí, ale aj voči všetkému, čo sa nám dáva. Preto je pri vďačnosti dôležitá vôľa, ktorá dá súhlas, aby sme dar prijali a považovali ho za dar.
Po rozume a vôli môžu nastúpiť pocity. Prežívanie vďačnosti, ktorá prináša aj radosť.
Toľko k princípu vďačnosti, ktorá by mala neprestajne sprevádzať našu vieru a z ktorej sa viera rodí. Dnes nie je celkom jednoduché precitnúť, prežívať vďačnosť a radosť. Ale práve preto si to pripomíname. Malomocný, ktorý sa v dnešnom evanjeliu vrátil k Ježišovi, je takouto výzvou pre nás.
Druhý princíp, ktorý chcem pripomenúť a ktorý neodmysliteľne patrí ku kresťanstvu, je solidarita – teda schopnosť spolucítiť so slabšími, postaviť sa na ich stranu. Takmer vo všetkých Ježišových znameniach a v mnohých jeho slovách je to prítomné. Aj dnes sme počuli o uzdravení desiatich mužov. Nepýtal sa, aký život títo muži viedli a vedú. Jednoducho videl ich potrebu, mohol pomôcť, tak pomohol. Neznamená to, že by sme mali mať ambíciu vyriešiť všetky problémy, bolesti a ťažkosti sveta. Nakoniec ani Ježiš nevyriešil všetko v priestore, v ktorom žil. Ale nenadŕžať len silným a víťazom, vedieť podať pomocnú ruku, mať súcit s trpiacimi, to by malo byť súčasťou toho, že sa považujeme za Božie deti.
Predpokladám, že sami by ste mohli k tomu hovoriť príklady: že žiť v prostredí, kde sa slabšími nepohŕda, kde sa neponižujú, kde si jeden druhému fandíme a pomáhame – tam sa cítime bezpečne, tam je nám dobre. Krajiny, ktoré vykazujú spokojnosť s kvalitou života, sú práve také, kde je tento princíp súčasťou života. Nielen rečníckym gestom, ale súčasťou života. A pripomínam to preto, že by sme to všetci mali mať hlboko v sebe.