16. 11. 2025 – 33. nedeľa v cezročnom období
Ježiša a jeho posolstvo si spájame s pokojom. Po zmŕtvychvstaní pozdravoval apoštolov želaním „Pokoj vám“, svoj pokoj nám chcel zanechať. Predsa však sú v evanjeliách texty, ktoré sa nám s pokojom spájajú len ťažko. Ten dnešný text k nim patrí (Lk 21, 5-19).
Dnes Ježiš hovoril o tom, čo predchádza koncu sveta. Takýmto témam hovoríme eschatologické. Je prirodzené, že ľudia okolo neho sa pri takýchto témach pýtali predovšetkým na to, kedy to bude a ako tu bude. Hoci Ježiš povedal veľa, predsa nenájdeme odpoveď na to, kedy sa to má stať. Ale nenájdeme ani celkom presný opis udalostí, ktorý by nám pomohol identifikovať čas príchodu konca. Jeho reakcie na takéto otázky niesli v sebe apel na to, aby sme svoj terajší postoj dobre nastavili. Aby sme sa vedeli lepšie pozerať na to, čo sa deje okolo nás.
Ak si zhrnieme, čo sme dnes počuli, tak je to ohlásenie vojen, prenasledovaní, prírodných katastrof… To všetko sa ale deje!
Lenže, keby ľudia pred nami mali dostatok informácií, asi by podobne mohli konštatovať, že sa to deje. Vždy to bolo a je to i teraz. Preto si môžeme dovoliť predpokladať, že sa to aj bude diať.
Vždy tu boli javy, ktoré môžu ľudí desiť. Vždy sa dialo a bude sa diať, že nám padajú naše predstavy, ale aj naše istoty. „Výstavná skriňa“ našich životov – to, na čom sme si zakladali –sa môže rozbiť. Človek reaguje na stres a na strach predovšetkým tromi spôsobmi: buď „zamrzne“, teda hibernuje a nie je schopný reagovať; alebo utečie; alebo zaútočí. Keď však vieme svoj strach či problém priznať a pomenovať ho, máme väčšiu šancu, že nebudeme v područí týchto podvedomých reakcií. Budeme ich vedieť lepšie zvládať. Sem smeruje Ježišova odpoveď na otázky, kedy a ako sa budú posledné veci diať. Pripomína nám vnímanie reality, vrátane reality našich strachov.
Ježišova poznámka o zvodcoch je tiež celkom na mieste. Keď sme v situácii strachu, je ľahké, aby sa niekto ponúkal s jednoduchým a konečným riešením typu – ja som Mesiáš. Alebo s ukázaním na nejakého vinníka – obetného baránka, kvôli ktorému sa vraj všetko deje. Lenže ani jedno ani druhé nie je riešením. A už vôbec nie správnou cestou.
Pre mňa je z dnešného evanjelia najsilnejšie ohlásenie, že ani najbližší nemusia byť istotou. Keď nám v živote všetko zlyhá, keď sa „výstavná skriňa“ nášho života rozbije, boli by sme – zväčša – radi, keby pri nás zostali ľudia. Ale ani to nie je istotou.
A predsa je dnešná Ježišova reč o pokoji. Nie o pokoji, ktorý príde z harmónie sveta, v ktorom sa nič zlé nedeje, nie z harmónie vytvorenej blízkymi ľuďmi. Ale o pokoji, ktorý máme nájsť vo svojom vnútri. V dnešnom evanjeliu dal Ježiš tomuto pokoju meno trpezlivosť, schopnosť vytrvalosti v dobrom.
Zajtra si pripomenieme výročie revolúcie v roku 1989. Keď si spomínam na to, čo som vtedy zažil, čo som o tom počúval a čítal, spája sa mi to s dnešným evanjeliom. A som vďačný za ľudí, ktorí vtedy ukazovali práve tento prístup: stáť na strane vytrvalosti v dobrom. Iste, neprinieslo to len dobré. Ako to býva, rýchlo sa pridali aj ľudia, ktorí mali úplne iné zámery. Ale aj tak ten okamih dejín a skúsenosť s ľuďmi, ktorí chceli dobro – aj keď nevedeli, čo im to prinesie – je pre mňa spojením dnešného evanjelia a výzvy na vytrvalosť v dobrom.