14. 12. 2025 – 3. adventná nedeľa
Nie je ťažké vžiť sa do predstavy Jána Krstiteľa o Mesiášovi. A nielen do Jánovej, ale aj väčšiny starozákonného ľudu. Čítali si predpovede prorokov, ktorí hovorili, že príde Záchranca, Mesiáš. Z týchto predpovedí si vybrali a utvrdzovali v sebe predstavu nového kráľa, ktorý bude vládnuť. Príde s akousi „kosačkou a vejačkou“ – rozfúka plevy, teda ukáže, kto je dobrý a kto zlý. Dobrých prijme do svojho kráľovstva, zlých vypudí. Že mal Ján Krstiteľ takúto predstavu, to sa dá ľahko doložiť jeho rečami, ktorými sa prihováral ľuďom.
Apoštoli sú zas príkladom, že tieto predstavy nemal len Ján, ale boli hlboko zakorenené v ľuďoch. Apoštoli tri roky chodili s Ježišom, počúvali ho, počúvali dokonca jeho predpovede o násilnej smrti… A predsa sa stále vracali k otázke, kedy už obnoví vládu. A teda aj k otázke, kedy budú vládnuť spolu s ním.
Boli to však falošné predstavy o Mesiášovi, a teda aj falošné predstavy o Bohu.
Avšak falošné predstavy môžeme mať i my. Môžu to byť kňaz či rehoľná sestra, ktorí denne hovoria o Bohu, a predsa v ich hlbokom podvedomí môže byť Boh ako policajt – čakajúci na naše chyby; ako automat – ktorému treba dať správny počet modlitieb a dobrých skutkov, a on potom splní, čo chceme; ako ten, kto síce je, ale nestará sa – a nechá nás vrhnutých do chladného vesmíru a ťažkostí života…
Dovolím si tvrdiť, že niečo podobné majú v sebe aj ľudia, ktorí sa hlásia k neveriacim. Len to nie je predstava o Bohu, ale možno o osude, možno o živote…
Ján Krstiteľ mal svoju predstavu, ktorá však narazila na inú realitu. Preto Ján posiela z väzenia svojich poslov (Mt 11, 2-11), aby Ježišovi položili otázku, či je on naozaj ten, koho čakali. Ján totiž čakal na „kosačku a vejačku“, ale namiesto toho prišiel Ježiš, pri ktorom sa hriešnici spokojne smiali, ktorý ohlasoval milosrdenstvo a milosrdného Boha, ktorý nerobil zoznamy dobých a zlých ľudí.
Jánova veľkosť je v tom, že bol ešte stále ochotný položiť si spomenutú otázku. Bol stále ochotný korigovať svoju celoživotnú predstavu.
Tak to býva, že naše predstavy o Bohu i o živote musíme korigovať.
Včera som bol u rehoľných sestier. Sú to už starenky, zhromaždené na jednom mieste, kde sa sestry navzájom o seba starajú. Väčšina z nich išla do rehole s predstavou, že budú učiteľky. Budú vychovávať deti, robiť všetky možné aktivity, ktoré k tomu patria. Socialistický režim bývalého Československa ich však poslal na úplne iné miesta. Zväčša sa starali o ťažko mentálne postihnutých ľudí. Iste, aj takí ľudia potrebujú opateru. Lenže tie sestry si svoj život predstavovali úplne inak. Nečudoval by som sa, keby si niektorá z nich kládla otázku, ako to vlastne je – chceli slúžiť Bohu a mladým ľuďom, a predsa túto ich túžbu Boh nenaplnil!
V podobnom duchu je vedený rozhovor s jedným českým dominikánom. Kniha nesie veľmi príhodný názov: Bůh vždycky zatřese stavbou.[1]
Neviem, či vždy, ale veľmi často áno. So stavbou našich predstáv o Bohu i o živote.
Je to zvláštne, ale jeden z darov zdravej viery je umenie strácať. Nie získavať, ale prepúšťať. Ak myslíme slová „buď vôľa tvoja“ vážne, tak je v nich i to, že upúšťame od vlastných predstáv. Nebýva to jednoduché, pretože zväčša ide o to, na čom nám enormne záleží – na predstave vlastného šťastia, zdravia, vlastných potrieb, na predstave o našich najbližších… Ale je to tak, že viera nás vedie aj k takejto schopnosti prijať inú realitu, než je naša vysnívaná.
Boh – podľa Písma – nás chce vtiahnuť do svojho kráľovstva. My ho často ťaháme do toho svojho.
Ján Krstiteľ z dnešného evanjelia je príkladom i výzvou prijímať realitu takú, aká je. Aby sme boli ochotní očisťovať svoje predstavy – tak o živote, ako aj o Bohu.
[1] Bůh vždycky zatřese stavbou. Rozhovor Sylvy Fischerové s Karlem flossem. Vyšehrad, 2011