19. 7. 2026 – 16. nedeľa
Keď som si v piatok prečítal evanjelium na dnešnú nedeľu, prišiel mi do mobilu jeden z tých nevyžiadaných článkov, ktoré dostávate mnohí. Článok hovoril o tom, že ľudí, ktorí sú menej rozhodní, považujeme za menej inteligentných. Porovnávame ich s tými, ktorí sú rýchli, majú jasné riešenia, sú rozhodní, a tým očarujú svoje okolie. Článok však hovoril o výskume, ktorý dokazuje opak – pomalšie rozhodovanie, schopnosť spochybniť seba samého, je znakom inteligencie. Inteligentní ľudia vraj myslia viacvrstvovo, zvažujú viacej rizík…
Takéto nevyžiadané články nie sú pre mňa zdroj zaručených informácií. Vyžadovalo by si to veľa úsilia, aby som preveril výskum, na ktorý sa odvolávajú, jeho hodnovernosť a správnosť interpretácie. Ale nechcem hovoriť o téme IQ.
Skôr mi ten článok pripomenul, že v kostole sa permanentne učíme niečomu podobnému: nemyslieť si, že sme majstri sveta – ak by sme aj boli, tak len v jednej oblasti, nie vo všetkom; prijať, že robíme chyby i hriechy, teda že sme omylní; mať istú zdravú pokoru…
Presne toto nájdeme aj v dnešných textoch. Prvé čítanie spomínalo, že Boh pranieruje opovážlivosť tých, ktorí ho poznajú. Nie tých, ktorí ho nepoznajú. V druhom čítaní apoštol priznáva, že nevieme ani to, za čo sa správne modliť. Táto myšlienka by stála za samostatný rozbor – nakoľko vieme správne pomenovať svoje potreby a nakoľko vieme rozpoznať, či sú naozaj dobré. A v evanjeliu nám Ježiš ponúkol tri podobenstvá o Božom kráľovstve.
Skúsim naznačiť tri body, ku ktorým ma uvedené podobenstvá vedú.
V prvom sme počuli o pšenici a kúkoli, ktoré spolu rastú na poli. Nie je to podobenstvo pre poľnohospodárov. Je to reč o našich životoch a vzťahoch. To všetci vieme. A na základe toho by sme sa mohli pýtať, či nás Ježiš nenabáda k tomu, aby sme zlo nechali tak, aby sme ho nechali pokojne rásť?! Odpoveď je, že nie. Ak môžeme zastaviť nejaké zlo, mali by sme sa o to pokúsiť. Ale toto podobenstvo vnímam ako varovanie pred pomerne bežným pokušením: pokušenie mať všetko pod kontrolou, všetko chcieť vyriešiť. Nevyriešime zlo celého sveta.
Ježišove podobenstvá z poľnohospodárskeho prostredia nám dnes znejú zvláštne. My dnes predsa máme pesticídy, herbicídy, insekticídy, a neviem čo ešte! Ale poľnohospodári vedia, že napriek tomu úrodu nemáme celkom v rukách. Nevieme to dokonale riadiť. O to viac to platí v našich životoch a v našich vzťahoch. Jednoducho musíme prijať, že nie je všetko podľa nás.
V druhom podobenstve Ježiš hovoril o semienku horčice. Asi nie je najmenšie na svete, ale pre jeho poslucháčov možno bolo. Ježiš hovoril o tom, že aj z tohto nepatrného semienka vie vyrásť strom. Toto podobenstvo je jednoznačne o trpezlivosti. Som presvedčený, že aj teraz v našej spoločnosti vyrastá dobré ovocie. Som presvedčený, že aj v každom z nás niečo dobré rastie a zreje. Ale potrebuje to čas, trpezlivosť, starostlivosť.
Tretie podobenstvo – o kvasniciach, ktoré žena vmiesila do múky – je teraz pre mňa najdôležitejšie. To preto, že nám kladie otázku: Čo nechávaš v sebe kvasiť? Žijeme totiž v dobe, kde sa o našu pozornosť a o prienik do nášho vedomia pokúša neskutočne veľa reklám, influencerov, „priateľov“, ktorých sme si pridali na facebook, nevyžiadaných článkov prichádzajúcich do našich telefónov, reality show, ktoré nemajú nič spoločné s realitou, seriálov… Tiež žijeme v rozdelenej a napätej spoločnosti, a tak celkom prirodzene sa dostáva do nášho myslenia aj zloba a napätie…
Keď som bol dieťa, počul som v kázňach výčitku, koľko času venujeme televízii v porovnaní s modlitbou či čítaním duchovnej literatúry!? Takto otázka asi nestojí. Je jasné, že televízia, správy a všetko podobné nám zoberie viac času. Ale práve preto môže byť otázka „Čo nechávam v sebe kvasiť?“ ako dôležitá a ozdravujúca.