9. 8. 2026 – 19. nedeľa v cezročnom období
Niekedy môžeme mať pri čítaní evanjelií pocit, že boli napísané pre starovekých ľudí. Pre tých, ktorí bežne verili v existenciu prízrakov, víl a iných fantastických bytostí. Aj dnes sme počuli, ako apoštoli považovali Ježiša za takýto prízrak, mátohu.
Dnes máme iné poznatky o svete a inak mu rozumieme. Ale napriek tomu prízraky akoby zostali: niekto sa bojí tmy, viacerí sa bojíme prejsť okolo skupiny agresívnych ľudí, mnohí rodičia sa boja o svoje deti, mnoho ľudí sa bojí budúcnosti, prízraku vojny, neistoty, strádania…
Ale ani starovekí ľudia neboli hlúpi. Predpokladám, že napr. dnešnému evanjeliu rozumeli oveľa ľahšie ako my. To preto, že tento úryvok je plný starozákonných odkazov a symbolov. Jeho adresáti sa v ňom určite nešli inšpirovať ako chodiť po vode. Som presvedčený, že v Ježišovi chodiacom po vode okamžite videli symbol toho, kto je mocnejší ako všetky hlbiny démonických síl. More totiž symbolizuje práve takého sily.
Ani my sa nejdeme učiť chodiť po vode. O vodu – kvôli jej nedostatku – sa dnes skôr bojíme. Aj my ideme hľadať, čo nám tento text môže povedať. A nadpis už máme: Ježiš je tu predstavený ako ten, kto je mocnejší ako všetky démonické sily.
Za zmienku stojí všimnúť si, že napriek veľkému strachu Peter je schopný počúvať Ježiša. Prijal jeho slovo: „Poď!“
Kolega kedysi prepadol totálnemu strachu a znechuteniu z tohto sveta a z jeho smerovania. Nevedeli sme, že sa trápi, ale doma sa zavrel na fare, robil len najnutnejšie úkony a trápil sa a trápil sa. Začal o tom rozprávať asi až po roku, keď sa mu podarilo dostať sa z toho depresívneho naladenia. Pýtal som sa ho, čo mu pomohlo. Povedal mi, že denne takmer 24 hodín dokola čítal Bibliu. To znie až zúfalo. Nehovorím to preto, že by sme to mali takto robiť. Ale môže nám to pripomenúť, že Biblia vie byť záchytným bodom proti nášmu strachu. Dosvedčuje to veľa príbehov ľudí z minulosti i súčasnosti. Biblia vie udržiavať nádej, dávať silu. Len je potrebné vnímať jej slová.
Druhé, čo si môžeme všimnúť, je Petrovo topenie sa. Bolo to v dôsledku toho, že svoju pozornosť opäť zameral na vietor a vlny. Môže nám to pripomenúť, čo všetci vieme: nesmieme sa zameriavať len na zlé a nebezpečné. Všetci sme už prešli aj tam, kde sme nevideli cestu. Pozbierali sme silu aj tam, kde sme už neverili, že sa ešte dá nájsť nejaká sila. Také okamihy sú veľmi cenné a nesmieme na ne zabúdať. Biblia nám nesľubuje, že všetko dobre dopadne. A ani naše spomienky na to, čo sme dokázali, neznamenajú, že všetko pôjde podľa nás. Biblia nám však pripomína, že sme deti Milujúceho a Mocnejšieho ako všetko zlo. Vďaka tomu môžeme mať nádej, že sa neutopíme ani v mori informácií a dezinformácií, ani v mori neistôt a premien nášho sveta, ani v mori znechutenia či strachu… Podobne ako pri Petrovi, aj naše ohrozenia nás v konečnom dôsledku môžu priblížiť k Tomu, ktorý je mocnejší ako zlo, ktorý je Dobrý.
Do tretice si všimnime, ako Ježiš podal topiacemu sa Petrovi pomocnú ruku. Doteraz som hovoril o Biblii a o viere. Ale Božiu pomoc zväčša zažívame konkrétne a cez ľudí. Obrazne povedané cez podanú ruku iného človeka. A iní ju zažívajú cez našu podanú ruku. Na to tiež nezabudnime. Buďme vďační za každú pomoc, blízkosť či posilu. A neprestaňme byť takouto „rukou“ aj my pre iných.