16. 8. 2026 – 20. nedeľa v cezročnom období
Niektoré úryvky evanjelií akoby nezapadali do obrazu, ktorý sme si o Ježišovi urobili. Ježiš v nich nie je ten pokojný, ústretový voči všetkým, láskavý… Narúša to našu predstavu o Ňom. Práve preto je však potrebné o takýchto úryvkoch premýšľať. Ten dnešný k nim patrí.
Prečo bol Ježiš taký, že nechcel vypočuť prosbu pohanskej ženy, môže mať dve vysvetlenia. Prvé – ktoré neradi počúvajú tí, čo nechcú dostatočne vidieť jeho človečenstvo – vysvetlenie je, že aj Ježiš dozrieval vo svojich postojoch. Aj on postupne objavoval cestu a to, čo tu má vykonať. O Mesiášovi hovorili proroci ako o záchrancovi Izraela. Presne na to sa aj Ježiš v dnešnom úryvku odvolával: „Som poslaný k ovciam strateným z domu Izraela!“
Druhé vysvetlenie je, že chcel nastaviť zrkadlo apoštolom, ktorí si tiež predstavovali Mesiáša len pre svoj národ, teda pre vyvolenú skupinu ľudí. Ježiš im mohol chcieť ukázať, ako to dopadne, ako to zraňuje iných, ako sa taká predstava o Mesiášovi nedá ani uplatniť. Pretože posolstvo dobra patrí všetkým. Každému človeku.
Nech prijmete ktorékoľvek z týchto vysvetlení, ten príbeh nám môže ukázať ešte mnoho iného.
V prvom rade nám pripomína, že človek môže zmeniť názor. Tak ako ho zmenil aj Ježiš. Nie je na tom nič zlé. Poznáme ľudí, ktorí nie sú ochotní zmeniť názor ani vtedy, keď je jasné, že nie je správny. Jednoducho už raz niečo povedali, tak to nebudú meniť. Tiež však poznáme ľudí, ktorí menia názory stále: čo povedali včera, dnes neplatí. Stávajú sa pre nás nehodnovernými. Ale zmeniť názor z toho dôvodu, že niečo poznávame ako správnejšie, lepšie, to je potrebné a dobré.
Druhé, čo si všímam na dnešnom texte je, že tá žena – cudzinka sa stretla aj s Ježišovým mlčaním. V kostoloch si občas pripomíname, ako je dôležité vedieť mlčať. Potrebujeme to, aby sme boli v kontakte so sebou, potrebujeme to na upokojenie, potrebujeme to na utrasenie našich pocitov a myšlienok. Nie je ideálne, ak z ticha musíme stále unikať do aktivity, nových a nových podnetov… Ale ticho v komunikácii môže byť aj agresívne. Ak manželka nebude celé týždne odpovedať manželovi, je to agresívne správanie, ktoré postupne prináša ochladenie vzťahu. Učme sa vydržať vo vnútornom tichu. Ale učme sa aj rozprávať sa a počúvať sa.
Tretie, čo by som rád spomenul, je, že tá žena si prešla dosť silnou skúsenosťou poníženia: Ježiš neodpovedal na jej prosbu, apoštolom vadilo jej kričanie, Ježiš potom hovoril o šteniatkach… Dosť ponižujúce. Ale ona sa ani neurazila, ani neodišla. Ježiš zrazu pochválil jej vieru. Ak Ježiš chválil niečiu vieru, nikdy to neboli Izraeliti, ale cudzinci a pohania. Teda tí, ktorých mohli pravoverní Izraeliti podozrievať, že vieru nemajú, alebo ju nemajú správnu. Čo to Ježiš pochválil? Aké vlastnosti viery tejto ženy? Zdá sa, že práve to, že sa neurazila a zostala. Aj to je súčasťou viery: mať svoj vnútorný pancier, neurážať sa pre všetko a nehnevať sa takmer na každého; a mať silu zostať, aj keď sa nám zdá, že naše prosby nie sú vypočuté, že sa nám nedostáva dostatočnej reakcie na naše túžby či potreby. Nech je nám táto cudzia žena príkladom.