25. 10. 2026 – 30. nedeľa v cezročnom období
Dnes relatívne často môžeme počuť: „Nečudujem sa, že ten človek je zlý. Veď on v detstve vôbec nezažil lásku!“ Zväčša máme skúsenosť, že ak niekto lásku nedostal, len ťažko ju vie dávať. Našťastie, nemusí to platiť absolútne, ale často je to tak.
Dnes sme počuli, ako zákonník skúša Ježiša ohľadom prikázaní. Ježiš svoju odpoveď zameral na lásku. Vytiahol z Biblie dva príkazy, ktoré dovtedy vôbec neboli vedľa seba. Spojil ich a povedal, že toto je najdôležitejšie: Miluj Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého.
Izraeliti na základe Biblie spísali 613 zákazov a príkazov. Brali to vážne a nechceli, aby sa nejaký príkaz zanedbal. Ale také veľké množstvo nariadení celkom prirodzene muselo vyvolať diskusiu o tom, aká je medzi nimi hierarchia. V našom preklade sme čítali, že na tých dvoch príkazoch, ktoré citoval Ježiš, spočíva celá Biblia. V origináli však vraj nie je slovo „spočíva“, ale slovo „visí“. Teda na dvoch príkazoch visí či závisí celé náboženstvo.[1]
Slovo „príkaz“ nám nemusí znieť príliš príjemne. Keď však rodičia dávajú príkazy deťom, nechcú si – dúfajme – dokazovať svoju nadradenosť. Príkazy dávame deťom preto, že si uvedomujeme nejakú potrebu. „Uprac si izbu, nauč sa matematiku, …“ – dieťa túto potrebu nemusí vnímať ako my. Ale my ako dospelí vidíme, prečo je potrebný poriadok či rutina upratovania a na čo bude dieťaťu potrebná matematika či niečo iné. Teda príkazy – aspoň tie naozaj dobre mienené – hovoria o potrebe niečoho hodnotného.
Aj celé náboženstvo, ak by bolo len súpisom príkazov a zákazov, by mohlo len ťažko niekoho osloviť. Ale ak v ňom zbadáme svoje potreby, bude to niečo iné.
Zrazu sme – podľa mňa – pri veľmi dôležitom poznaní. Ježišova odpoveď s citáciou dvoch prikázaní nás upozorňuje, že milovať je naša potreba. Nie len byť milovaný. O tom sa rozpráva veľa. Ale my máme aj potrebu milovať, teda urobiť niekomu radosť, obohatiť život niekoho alebo obohatiť svet pekným dielom… Nie je to celkom príkaz, je to naša potreba. Možno radosť z jej naplnenia nie je príliš viditeľná. Ale pri spätnom pohľade na život sa zväčša práve toto javí ako dôležité. Milovať je naša potreba. Ak ju človek nevie naplniť, často si ju začne nahrádzať tým, že si uzurpuje niečo zo života, alebo dokonca niečo ničí.
Druhé, čo si chcem všimnúť, je, že Ježiš dáva na prvé miesto lásku k Bohu. Lenže čo to je? Práve ľudia, ktorí sa o to snažia, majú výčitky: Viac myslím na svoju ženu, na svoje deti… ako na Boha… Ako teda milovať Boha?
Láska zväčša nezačína tým, že si ju prikážeme. Zväčša začína pekným zážitkom, pekne prežitým časom, kde sa rodí blízkosť. Tak je to však aj s láskou k Bohu – rodí sa z úžasu nad svetom, z lásky k životu, z vďačnosti za to, čo sa nám dostáva… Ak sa necháme takýmto niečím zasiahnuť, objavujeme zdroj svojej radosti. Nezabúdajme si všímať takéto podnety. Nenechajme ich bez povšimnutia padnúť len tak vedľa nás.
Do tretice z dnešného evanjelia: Miluj blížneho ako seba! Všetci vieme, že máme mať radi i seba. Len zo zdravej lásky k sebe sa rodí zdravá láska k druhému. Práve to „ako seba“ nás upozorňuje, že zdravá láska potrebuje mieru. Milovať neznamená stať sa niekomu sluhom, stať sa pre neho handrou… Neznamená to ani vládnuť nad druhým, manipulovať ho, nebrať ho vážne… „Rob iným to, čo chceš, aby oni robili tebe!“ – povedal Ježiš. Mieru zdravej lásky hľadáme práve podľa tohto pravidla.
Na záver to zhrniem prirovnaním, ktoré som čítal. Hovorí sa v ňom, že my ľudia sme ako sypaný čaj, ktorý čaká na horúcu vodu, ktorá ho zaleje. Až po zaliatí horúcou vodou čaj vydá svoju vôňu, chuť, ukáže farbu, môže zohriať a vydá všetky tie pre nás dôležité látky uložené v bylinkách.[2] Toto prirovnanie mi pripomína, že potreba milovať nie je príkaz, ale je to hlavne naša potreba. Potreba, ktorú je dobré a potrebné nechať rozvinúť.
[1] Porovnaj Sokol, Ján: Naděje na nedeli. Vyšehrad 2017, s. 61
[2] Porovnaj: Krenželok, Michal: Změnil se Babinský po té, čo poznal zlo? In KT 43/26