1. 11. 2026 – Všetkých svätých
V stredu 28. 10. bola spomienka a štátny sviatok Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu. U nás to zväčša prejde bez väčšej pozornosti. V Čechách je to inak. Sledoval som v stredu odovzdávanie najvyšších štátnych vyznamenaní na Pražskom hrade. Ocenení boli ľudia za celoživotný prínos v športe, kultúre, starostlivosti o štát… Ale aj úplne mladí ľudia s vynikajúcimi úspechmi na poli vedy, technológií… A tiež hrdinovia, ktorí obetovali či nasadili svoje životy… V konečnom dôsledku ma sledovanie odovzdávania týchto cien nenechalo ľahostajným. Ale na to takéto štátne vyznamenania aj sú – aby sme videli a uvedomili si, čo všetko ľudia okolo nás robia, čo dokážu, akí vedia byť výnimoční.
Asi všetci máme skúsenosť, že po boku významných ľudí sa cítime dobre. Pozdvihuje nás to.
Dnes si pripomíname všetkých svätých. Je to iný pojem a nezahŕňa len hrdinov s významnými činmi. Je to širší pojem ako štátne ocenenie. Zahŕňa množstvo významných, ale i nenápadných ľudí. Tých, ktorým sa tlieskalo, i tých, ktorých si nikto nevšimol. A predsa boli dôležití, hodnotní a v niečom krásni.
Všetci vieme, že máme veľký zoznam svätcov. Niektorých si pripomíname počas roka, keď majú svoj sviatok, iných len tak spomenieme v rôznych modlitbách pri omšiach či litániách. O niektorých vieme viac, o iných už len málo. Dnešný sviatok však patrí i všetkým tým, o ktorých ani nevieme. Patrí statočným a dobrým ľuďom, ktorých si nevšimla vatikánska kongregácia pre kult svätých, možno si ich nevšimli ani tí najbližší okolo nich. A predsa obstáli vo svojich životoch. Neboli to však len ľudia z minulosti. Ale takých ľudí máme okolo seba. A snáď aspoň niečo zo svätosti žijeme aj my.
Svätí sú ľudia, ktorí tu reálne žili. Pre mnohých z nich platilo to, čo sme čítali v evanjeliu – tichí, trpiaci, túžiaci po spravodlivosti, plačúci… Bojovali svoje zápasy. Niekedy s okolnosťami okolo nich, niekedy zápasy so sebou samými.
Dôležité je pripomenúť, že svätí nie sú ľudia bez chýb, ani bez hriechov. Neboli všetkými milovaní, nežili životy s tým, že by ich nemal kto za čo kritizovať… Veď nikto sa nenarodil dokonalý, nikto nie je bez chýb a bez hriechov a ani nikto nemôže uspokojiť všetkých okolo seba. V tom asi nebude podstata svätosti.
Čo si teda odniesť z dnešných liturgických textov? Odporúčam premýšľať nad 2. čítaním, kde sme počúvali, že sme Božie deti a ešte sa neukázalo, čím budeme. V takomto duchu premýšľať o svätosti nám ukáže, že tu nejde o veľké vznešené výkony. Dieťa je predsa dieťaťom svojich rodičov bez toho, aby sa o to nejako usilovalo. Jednoducho ním je. Ale ak si to uvedomuje, ak chce správne odpovedať na rodičovskú lásku, premieňa ho to. Napriek tomu, že robí chyby… To je základ – vedomie, že sme a máme byť na Boží obraz, že sme Boží. Toto vedomie nám môže dávať silu v zápasoch s okolím i so sebou samým. Toto vedomie nás znovu vracia k tomu, kým máme byť.
Do pozornosti tiež dávam náročný text evanjelia – teda Blahoslavenstvá. Je to náročný text a nejdem ho teraz rozoberať. Ale ako celok nám môže pripomenúť, že ani tam, kde sa zdá všetko neúspešné, nie je všetko bezcenné. Sme schopní dokázať veľmi veľa, sme schopní podávať obrovské výkony, ak cítime, že to má zmysel, ak nám to prináša spokojnosť a radosť. Ale život nás neraz vedie do situácií, kde musíme len uniesť okolnosti, bojovať s „veternými mlynmi“ prostredia okolo nás, kde musíme bojovať so svojou vlastnou biedou, smútkom, neúspešnosťou… Vydržať a nevzdať to, aj to je jedna z tvárí svätosti.
Do tretice poznámka, že všetky tieto texty nás vedú k svätosti vo všednosti. Nie v tých hrdinských dielach, ktoré si všetci všimnú. Byť verný v maličkostiach, nevzdať cestu dobra, uniesť všetky prehry aj s okolím aj so sebou… Hlavný zápas našich životov sa neodohráva v boji s okolím, ale hlavne so sebou samým.
Nech nám pomáha Boh v tomto zápase. Pretože aj my sme Božie deti, teda aj v nás má rásť to, čo nazývame svätosťou.