V piatok 27. 3. 2020 pápež František výnimočne udelil svetu požehnanie, ktoré sa udeľuje na Vianoce a na Veľkú noc. K výnimočnému požehnaniu mimo týchto sviatkov ho priviedla pandemická situácia vo svete. Bolo to zvláštne i dojemné – ako sa modlil s hŕstkou najbližších spolupracovníkov v prázdnej Bazilike sv. Petra a udeľoval požehnanie námestiu, ktoré je len zriedka bez ľudí. Vo svojom zamyslení sa pápež zameral na biblickú pasáž s rozbúreným morom, na ktorom boli v člne apoštoli. Ježiš v tom člne spal. Vystrašení apoštoli budili Ježiša so slovami, či nedbá o to, že hynú. A on sa na nich obrátil s otázkou, prečo sa tak boja a či ešte stále nemajú vieru. Nie je ťažké pochopiť, prečo si pápež vybral práve tento text. Nie je ťažké vidieť súvislosti – búrka, ktorá zmieta aj nami; jeden čln, na ktorom sme všetci; tma okolo nás… Zaujal ma však jeden postreh pápeža Františka. Je presvedčený, že apoštoli mali vieru. Veď budili Ježiša práve preto, aby im pomohol. Ale problém ich viery bol ten, že prepadli presvedčeniu, že Ježiš nedbá o nich.
Zdá sa mi, že aj v našich časoch problémy s vierou často spočívajú v niečom podobnom. V nenápadnom a tichom presvedčení, že Boh o nás nedbá. Môže síce existovať, ale je akosi ďaleko; nevieme pochopiť, prečo niektoré veci dopúšťa, ako to s nami vlastne myslí; netresce hriešnikov a spravodlivým sa nie vždy darí… Tam, kde človek prepadne takémuto premýšľaniu, je už len krok k tomu, aby sa správal ako prakticky neveriaci. Navyše v takomto presvedčení si človek nemusí uvedomovať seba pred Bohom – teda nemusí riešiť svoje postoje a chyby.
Touto optikou môžeme pozerať aj na evanjelium dnešnej nedele (Jn 11, 1-45). Je dobré si ho prečítať. Je to hlboko ľudský, dojemný i teologicky veľmi silný príbeh. Jeho cieľom je ukázať, že Ježiš Kristus, ktorý chodil po našej zemi, má moc aj nad životom a smrťou. Ale v tomto príbehu je práve Ježiš ten, kto odďaľuje svoj zachraňujúci čin. Nešiel navštíviť Lazára, keď bol ešte chorý. Čakal kým zomrie, dokonca kým bude v hrobe tak dlho, že nikto nemôže pochybovať, že je skutočne mŕtvy. A po tomto odďaľovaní prišla kľúčová veta: „Lazár, poď von!“ Veta, ktorá mŕtveho Lazára vyviedla z hrobu.
Ak by sme chceli, tak by sme v tomto úryvku mohli nájsť Ježiša, ktorý – pre nás z nie celkom dostatočne vysvetliteľných príčin – akoby nedbal o priateľa. Ak však budeme čítať poctivo, tak zistíme, že to nebolo celkom tak. Dbal o neho, aj keď inak, ako by sme si predstavovali my.
Dbá dnes o nás Boh? Už dávne knihy – napr. kniha Jób – hovoria o tom, že my jeho cesty nevieme celkom pochopiť. Okrem toho, máme právo na pocit, že je ďaleko. Neznamená to však, že by nemal o nás dbať. Problém je, keď my prestaneme veriť, že o nás dbá. Vtedy môže nastať panika, sebecké správanie, necitlivosť, pohŕdanie životom, opíjanie sa životom…
Kľúčová veta z evanjelia bola: „Lazár, poď von!“ Veta, ktorá znie aj nám. Ísť von zo svojich „hrobov“ – či je to strach, či je to sebectvo, či sú to naše chyby… Vtedy, keď sa touto vetou necháme premeniť, bude oveľa citeľnejšie i to, že nás Boh neopustil, že o nás stále dbá. Dbá o to, aby sme sa prebrali.
Na záver svojej meditácie v piatok večer pápež František vyznal za nás všetkých, že naša viera je slabá. Povedal: „Žiadaš nás, aby sme sa nebáli. Ale naša viera je slabá a my sme bojazliví.“ Áno, je to tak. Ale pápež sa potom obrátil v modlitbe k Pánovi: „Avšak ty, Pane, nenechaj nás napospas búrke.“ A my môžeme podobne prosiť, aby sme dokázali – napriek všetkej slabej viere, napriek všetkým pocitom neprítomnosti Boha, napriek všetkému zlovestnému okolo nás – započuť a poslúchnuť slová: „Poď von!“ Teda „poď von“ z toho, čo je tvojím „hrobom“, z toho, čo oddeľuje od života, o ktorý stojí Boh.
Peter Cibira