Na Vianoce opakujeme vetu: „Boh sa stal človekom!“ Myslíme tým narodenie malého Ježiša, o ktorom veríme, že je Božím Synom. Táto veta je základom kresťanského vyznania, je prevratom v dejinách náboženstiev. Na Vianoce ju hovoríme s patričnou dávkou radosti i slávnosti. Pridávame k tomu citovanie anjelskej oslavnej piesne: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“
To, čo sa číta na Kvetnú nedeľu (Mt 26, 14-27,66), teda príbeh Ježišových pašií, je pokračovaním či druhou stranou mince toho, čo znamená, že Boh sa stal človekom. Zo všetkej slávy, z anjelského oslavného spevu, z veľkých nádejí ľudí okolo Ježiša, z jeho slávnostného a masami oslavovaného vstupu do Jeruzalema sa z Ježiša zrazu stane falošne obžalovaný a nakoniec na smrť odsúdený človek. Zrazu sa vianočná rétorika môže zmeniť: Boh sa nechal obžalovať a odsúdiť človekom. Boh sa uponížil, keď sa stal človekom, hovorí Písmo. Pašiový príbeh však ukazuje, že sa uponížil až do takej miery, ktorú dnes nazývame neľudskou. Je to odvrátená tvár toho, čo znamená, že Boh sa stal človekom. Ale aj odvrátená tvár toho, čo všeobecne znamená byť človekom.
Byť človekom. Zväčša sa pod tento pojem ukryje, že chceme svoju dôstojnosť, znamená to opak neľudského správania, znamená to aspoň istú dávku kultúry… Niekedy pod tento pojem pridáme, že si nevieme predstaviť, ako byť človekom, keby sme nemali výdobytky doby, keby sme nemali svoje práva a slobody, svoje radosti zo života… Nábožensky pod tento pojem patrí nielen byť človekom tak, ako sú iní ľudia, ale aj tak, ako to asi od nás očakáva Boh. A iste, toto všetko tam patrí.
Všetko vymenované je však akoby latka, ktorú nechceme a nemáme podliezť. Je tu však ešte tá odvrátená tvár. Byť človekom znamená aj to, že sme zraniteľní a smrteľní. Že sme nedokonalí a hriešni. Že sa môžeme cítiť absolútne opustení… Je to zvláštne, ale bez vedomia týchto skutočností ani nie sme plnohodnotní ľudia. Môžeme byť úspešní, bohatí, užívať si, môžeme byť z náboženského hľadiska takmer dokonalí. Ale bude nám chýbať minimálne citlivosť a porozumenie, zostaneme točiaci sa okolo seba… Ľudia, ktorí sú zameraní len na úspech, na vlastnú veľkosť, na dokonalosť, tí veľmi často skrývajú v sebe veľkú dávku agresivity prejavenej iróniou, sarkazmom a pohŕdaním. Prípadne priamo agresivitou voči tomu, čo nie je podľa ich gusta.
Lenže my sme ľudia. Nedotkli sme sa v dobe pandémie práve tejto odvrátenej tváre ľudskosti? Nepocítili sme, že všetky naše geniálne projekty sa dokážu zrútiť v priebehu pár minút? Neukázalo sa, že sme natoľko prepojení, že neobstoja ani hranice krajín? Nedotkli sme sa toho, že celá naša civilizácia je neskutočne zraniteľná a zajtrajšok vôbec nemusí byť (a ani nebude) v duchu našich plánov a očakávaní? Nedotkli sme sa tým práve toho, čo je podstatou človeka?
Dávni mnísi to vedeli. Ich projekty nesmerovali k tomu, aby mali úspech. Ani nebojovali o šťastie na zemi. Oní zápasili so svojimi „démonmi“ – so svojimi pudmi, so svojou pýchou… Ale tým dosiahli aj úspechy aj šťastie.
Príbeh Ježišovej ľudskosti, ktorý rozvíjali dávni mnísi a mnohí myslitelia kresťanstva, však v sebe skrýva nádej. Spomeňme si na Ježišov príklon k hriešnikom, spomeňme si, ako apoštol Peter necháva zapísať do Biblie svoje zlyhanie, ako sa apoštol Pavol hlási ku svojej slabosti… Ak sme si vedomí krehkosti, rán a jaziev, vtedy sa môže zrodiť niečo krajšie. Nejeden náš vlastný životný príbeh svedčí o tom, že keď nehľadáme len úspech, ale musíme sa poctivo vyrovnať so svojou slabosťou a biedou, vtedy sa rodí aj nový a správnejší pohľad. Perla vzniká cez štrbinu, cez ranu v mušli.
Nebojme sa dotknúť vlastných rán. Nie aby sme ich jatrili, ale aby priniesli uzdravenie a novú nádej.
Peter Cibira