Už tretí týždeň počúvame Ježišove podobenstvá, ktoré adresoval veľkňazom a farizejom, teda predstaviteľom náboženskej obce tých čias. Minulú nedeľu som spomenul, že takmer vo všetkých týchto podobenstvách je niečo zarážajúce, vyrušujúce až absurdné. Ježiš totiž nerozprával príbehy, ale podobenstvami chcel ukázať na niečo dôležité zo života. Podobenstvá sú vlastne zväčša hádanky. A hádanka sa niekedy nedá uhádnuť hneď. Človek ju nesie vo svojej mysli, vracia sa k nej z rôznych strán. Ježiš nebol sám, kto takto rozprával. Bol to pomerne bežný rabínsky spôsob. Viedol k diskusii. V diskusii s Ježišom vydržali aj tí, ktorých vážne kritizoval. Vydržali dlho, i keď nie navždy. Dnes sme dosť poznačení modernou a technickou dobou. Tým je naše myslenie neraz dosť skrátené na „áno – nie“, „súhlasím – nesúhlasím“, „dobre – zle“. A neraz sa stratí to, čo je medzi týmito pojmami. Neraz sa stratí dialóg – aj ten medzi ľuďmi, ale aj ten vnútorný v sebe samom. Biblické texty v nás pracujú aj dnes, ak ich nesieme ako hádanku, ak sa nám v mysli opakovane vynárajú, ak vždy znovu hľadáme ako boli vlastne myslené a čo znamenajú pre našu dobu. Nestačí nad nimi vyniesť rozsudok „áno – nie“. Potrebujú minimálne vnútorný dialóg.
Dnešné podobenstvo je upriamené na hostinu. Nie je to jediný raz v Ježišových slovách. A – ako sme mohli počuť aj v prvom čítaní – téma hostiny rezonovala aj u prorokov. Je to dôležitý biblický obraz. Mohli by sme povedať, že je to vynikajúco zvolený obraz. Aj v súčasnosti – tak ako v minulosti – ľudia vedia, čo je hostina. Hostiny boli aj v časoch, keď bolo menej materiálnych možností. Možno boli hostiny skromnejšie, ale boli. A sú aj dnes. Či im hovoríme opekačka, grilovačka, party, svadba, rodinná oslava… Hostina je jednoducho niečo hlboko zakorenené v človeku, je to niečo dôverne známe. Tak vtedy, ako i dnes nájdeme ľudí, ktorí majú radi hostiny a radi slávia. Ale nájdeme – vtedy i dnes – ľudí, ktorí hostiny nemajú radi. Niektorí ľudia dokonca pokazia každú hostinu. Niektorí sa prídu len najesť. Niektorí nie sú schopní – doslovne či obrazne – vyzliecť svoje montérky a dať si slávnostné oblečenie. Ale napriek tomu je hostina dôležitým obrazom. A to preto, že ponúka pohľad na spoločnosť, ktorá nebýva ideálna. Pohľad na spoločnosť, ktorá je zložená aj z ľudí, ktorí nemali v minulosti čistý štít, či ktorí dnes nie sú ideálni. Hostina je niečo iné ako obraz dokonalej spoločnosti, kde by ľudia fungovali spoľahlivo ako stroje. Ale napriek všetkým nedokonalostiam je hostina spoločenstvom ľudí, kde prevládla príťažlivá sila, ochota sadnúť si spolu k stolu, spolu hovoriť. Ježiš takouto hostinou zobrazoval Božie kráľovstvo.
Hádanka dnešného podobenstva mala byť pre elity náboženského života tých čias vysvetlením, prečo na ich miestach sedia nevzdelaní apoštoli, prečo na ich miesta zasadnú pohania. Odpoveď je pomerene jednoduchá – pretože oni odmietli pozvanie a nerozpoznali ten správny čas. Ale pre nás by toto podobenstvo malo zostať čerstvou hádankou. K čomu nás chce priviesť? Odpovede môžu byť rôzne. Aj budú, ak túto hádanku necháme v sebe pracovať. Ponúkam na premyslenie, že toto podobenstvo nám chce pripomenúť, že neriešime len vlastné projekty. Problémom ľudí z evanjelia, ktorí odmietli kráľovskú hostinu bolo, že dali prednosť svojim starostiam – jeden biznisu, druhý statku. Riešili si vlastné projekty. Dnes je to veľkým pokušením. Prestali sme dôverovať veľkým projektom – napr. dobru pre všetkých, demokracii, všeobecným vysvetleniam sveta… Je prirodzené, že v takej situácii sa každý pozerá na svoje, teda na ten svoj projekt šťastia. Ale dnešné evanjelium nám môže pripomenúť, že sme pozvaní aj do väčšieho projektu Božieho kráľovstva. Sme pozvaní do projektu domova pre všetkých ľudí, do projektu spolužitia bratov a sestier. Nie je to jednoduchý projekt, ale bolo by vážnou chybou naň zabudnúť a všímať si len svoje. Druhým problémom ľudí z evanjelia bolo, že nerozpoznali správny čas. Nezachytili kráľovu vetu, že je všetko pripravené. Čo je ten správny čas pre nás? Mohli by sme dlho hovoriť o hostine večného života. Ale správny čas je ten terajší. Teraz sme pozvaní uvedomiť si, že okrem svojich projektov sme pozvaní aj do toho veľkého projektu Božieho kráľovstva. Tu a teraz máme k nemu prijímať pozvanie.
Peter Cibira