Odpustiť druhému, odpustiť sebe

Večer milosrdenstva 17. 10. 2025

Príhovor:

Stretávame v Jubilejnom roku 2025. Jubilejné roky vychádzajú zo Starého zákona, kde platil zvláštny zákon: každých 50 rokov prepúšťali otrokov, vracali nadobudnutú pôdu (veď zem patrí Bohu), odpúšťali sa dlhy… Neviem si celkom predstaviť, ako to robili. A už vôbec si neviem prestaviť, ako by to bolo prenosné do našich čias. Ale na základe tohto Cirkev prevzala tradíciu jubilejných rokov. Neraz z úst pápežov zaznievajú výzvy na odpustenie medzinárodných dlhov, na získanie odpustkov, ale hlavne výzvy na nový začiatok, opätovné obrátenie sa a nápravu,…

Odpustiť a začať znova. To by mohol byť cieľ jubilejného roka aj pre bežného človeka, ktorý nemá dosah na medzinárodné dlhy. Nový začiatok v nás, cez odpustenie druhým ľuďom i sebe.

V Prahe, v chráme Panny Marie před Týnem pôsobil takmer päťdesiat rokov páter Jiří Reinsberg. Ovplyvnil veľké množstvo veriacich ľudí: umelcov, vedcov, intelektuálov[1]. Keď bol mladý, na jeho omšiach často číhala tajná bezpečnosť. Raz páter zostúpil z kazateľnice a tam stál o stĺp opretý muž, ktorý sa ho spýtal: „Čo, prosím vás, podľa vás môže cirkev ešte dnes ponúknuť – dnes, keď máme všetko zariadené, školstvo, zdravotníctvo…“ Hovoril sebavedomo, v čase najväčšieho rozmachu komunizmu. A páter pohotovo odpovedal: „Odpustenie hriechov.“ Trafil klinec po hlavičke. Dnes by sme mohli pridať, že máme neskutočné vymoženosti vedy a techniky, informačné technológie a sociálne siete… Čo nám však chýba? Schopnosť spolu vychádzať, schopnosť prijať a vnímať jeden druhého. Schopnosť uzdravujúco odpúšťať.[2]

V roku 1984 dostal Nobelovu cenu za mier černošský biskup z Južnej Afriky Desmond Tutu. Žil v krajine, kde bojovali asi všetci proti všetkých: bieli proti čiernym, čierni proti bielym, čierni proti čiernym. Jedna z kníh, ktoré napísal, nesie názov: Niet budúcnosti bez odpustenia. Ten názov hovorí za všetko!

Niet budúcnosti bez odpustenia. Pre budúcnosť – aj podľa mňa – nestačí mať lepšie technológie, lepšie trhy, nestačí viac vojakov, viac diskusií – čo je síce veľmi dôležité, ale nie je to všetko. Potrebujeme akýsi nový étos, nového ducha v spoločnosti. A k tomu vedie cesta cez odpustenie, ktoré súčasne lieči.

Lenže, ako povedal autor mnohých veľmi dobre cielených výrokov Gilbert Keith Chesterton: „Každý hovorí, že odpustenie je krásna idea, pokiaľ nemá čo odpúšťať!“

Odpustiť je problém. Aj pre nás kresťanov, ktorí o odpustení a odpúšťaní hovoríme stále.[3]

Uvedomujem si to, keď rozprávame o drobnostiach, ktoré nás neskutočne hnevajú: ako tá nevesta stále dáva hrniec hore a on má byť predsa dole; ako sused stále parkuje tak, že sa nedá vyjsť; ako deti stále búchajú dverami… Problémy sú všade – medzi najbližšími i susedmi. Dedičské konania? Najlepšie rodiny sú kvôli tomu rozbité! A politika? To by som vás tu vedel veľmi ľahko rozhádať. Farnosti? To je všetko iné, len nie komunita a rodina veriacich… Často sme nahnevaní na ľudí, ktorí o tom ani netušia. Pretože – podľa nás – mali konať inak: politici, biskupi, úradníci, deti, vnúčence… Alebo nám povedali „NIE“, keď sme ich o niečo žiadali. A to predsa nám nemali urobiť! Neraz nás zožiera vlastné zranenie a ten druhý možno ani nevie, čo spôsobil.

Žijeme v napätej dobe. Sme sklamaní, doráňaní, nahnevaní. Nedarí sa nám žiť život tak, aby nás nezraňoval a aby sme my ďalej nezraňovali. Dostávame rany a rozdávame ich. Riešenie nie je v tom, že si počkáme na zajtrajšok, keď všetko a všetci budú v poriadku. Nikdy to nebude.

Je pravda, že mnohí ľudia robia zlé veci a je im jedno, že to v nás spôsobuje hnev. Je pravda, že nám mnohí opakovanie ubližujú. Je pravda, že v našom svete je veľa psychopatov. Reagujeme na to hnevom. Hnev nie je zlý. Je to Boží dar. Mobilizuje nás a štartuje, aby sme sa bránili či bránili iných. Ale je dobrý len po istú hranicu.[4]

Psychoterapeutka a teologička Kateřina Lachmanová krásne nazvala neschopnosť odpustiť a odprosiť ako väzenie. Väzenie s kľúčom vnútri.[5] Teda v nás, vo mne. My to môžeme riešiť a posunúť k lepšiemu. Nečakajme na iných. Musíme začať v sebe.

Ježišove slová sú však ešte vážnejšie. Na viacerých miestach Ježiš hovorí o tom, že ak nevieme dať odpustenie, nastavujeme tým pravidlá pre svet. Spomeňme si na jeho „čo zviažete na zemi, bude zviazané aj v nebi“. Alebo na modlitbu Otčenáš, kde Boha žiadame, aby nám odpúšťal podľa toho, ako odpúšťame my.

Psychológovia popísali obranné mechanizmy, ktoré používame na to, aby sme sa vyhli pocitu viny. Netreba však ani veľké štúdie. Tí, ktorí pracujú z deťmi, sa s tým stretávajú v každodennej realite. Ak konfrontujete deti, pretože nastal medzi nimi problém, takmer s istotou sa stretnete s vyjadreniami: on začal, on za to môže, všetci to robia, veď sa nič také strašné nestalo… Rovnaké mechanizmy používame – aj keď možno menej nápadne – aj my dospelí. A ešte možno k nim pridáme jeden: veď robím toľko dobrého, takže taká chybička sa mi snáď prepáči. Alebo: ja som to predsa myslel dobre! Naučme sa byť pravdiví hlavne k sebe samým, vidieť svoje chyby a naučme sa druhému povedať „prepáč“. To je začiatok na uzdravenie našich vzťahov a životov.

Druhé je učiť sa odpúšťať iným. Nastaviť sa tak, aby sme mohli spomínať na minulosť bez zatrpknutosti, hnevu, mrzutosti. Niekedy napr. povieme, že keď vyhrá právo a  ten človek bude patrične potrestaný, potom odpustím. Alebo keď uzná vinu a ospravedlní sa, napraví chybu. Lenže práve takéto podvedomé neodpustenie znižuje kvalitu nášho života, nás oberá o energiu i o radosť. My potrebujeme odpustiť, a to aj vtedy, keď o to odpustenie nikto nestojí.

Časté je však i to, že sme priateľskí a milí, tvárime sa, že je už všetko v poriadku, ale vo vnútri si nesieme skrytý balvan. Zatvoríme oči, ale problém vo vnútri vrie. Len občas to z nás vypadne. Jedna žena tvrdila, že sa na svoju dcéru nehnevá, hoci sa mala za čo. Všetko by jej dala. Veď je to jej dcéra! Ale zrazu pridala: „Ale ten chalan, čo sa s ním ťahala, toho som vyfackovala z domu.“ Naozaj odpustila? Mala uzdravené svoje vnútro? Nestačí stratiť niekoho z očí, ale zbaviť sa balvanu v sebe.[6] My to potrebujeme.

Odpustiť neznamená nebrániť sa. Neznamená to, nechať vinníka bez trestu. Ale zmysel pre spravodlivosť neospravedlňuje nenávisť. Odpustiť neznamená každého objímať, ale môcť spomínať bez zatrpknutosti. Pamätajme na Ježišove slová: „Buďte jednoduchí ako holubice a opatrní ako hady!“

Nemenej dôležité – ako povedať „prepáč“ a snažiť sa neniesť v sebe viny iných – je odpustiť iným, že nie sú podľa našich predstáv a že ani my sami nie sme ideálni. Odpustiť sebe, to znamená prijať život taký, aký je a prijať seba takého, aký som. Potom môžeme pracovať s realitou. A potom môžeme aj iným darovať liečivé odpustenie.

Skúsme si trochu rozobrať Ježišov obraz, ktorý sme počuli v evanjeliu (Mt 18, 23-35).

Ľudia majú zväčša predstavu, že kresťanstvo je založené na morálke: nezabiť, nekradnúť, neklamať…, to však majú aj iné kultúry. Nové u Ježiša je odpustenie, prijatie milosrdenstva. To je kľúč k pochopeniu jeho posolstva.

10 000 talentov je obrovská suma, ktorá sa nedala požičať. Vraj provincie Galilea a Perea splácali ročne 200 talentov za rok. Desať tisíc prevyšuje štátny rozpočet. Akoby chcel Ježiš naznačiť nepredstaviteľný dlh. Ale kráľ odpustil! Upozorňujem, že v podobenstve sa nehovorí o vine, ale o dlhu. Tak je to aj v Otčenáši v niektorých iných jazykoch „odpusť nám dlhy naše“. Mnohé viny sa nedajú napraviť. Ježiš to však premieta na dlh. Teda na niečo, čo je možné splácať, aj keď len pomaly a možno nikdy nie úplne. Toto je kresťanské vykúpenie – Boh mení nenapraviteľné viny na dlhy, ktoré sa môžu splácať!

Dlžníkmi Bohu sme všetci. Ježiš hovorí o základnom dlhu voči Stvoriteľovi. To nie je len dlžoba za hriechy, ale dlžoba za život. To je cena nevyjadriteľná peniazmi. Všimnime si ale reakciu sluhu – prenesie agresivitu na iného, ktorý dlhuje neporovnateľne menej. Domáha sa spravodlivosti, ale zabudol pritom, že jemu samému bola vrátená dôstojnosť. Nie peniaze, ale dôstojnosť. Právo nepozná odpustenie. Právo pozná len premlčanie – ak sa skutok udial v minulosti a dnes už nikoho neohrozuje. Avšak schopnosť odpustiť vracia človeku dôstojnosť a vyjadruje dôstojnosť toho, kto odpustenie dáva.

Čo nám teda chce toto podobenstvo povedať? Ono nie je presným návodom, ako má človek odpúšťať. Neznamená, že nemá platiť právo, neznamená, že nebudeme cítiť hnev pri krivde, neznamená, že odpúšťať je ľahké. Je skôr pripomenutím, že pred Bohom sme všetci dĺžni, ale aj obdarovaní. Ježiš sa snažil nastaviť svojich poslucháčov a nasledovníkov tak, aby vychádzali z tejto základnej pozície.

Čo s tým?

Naučme sa hovoriť „prepáč“, aj keď sa nám kvôli tomu nevrhnú ľudia do náručia.

Vezmite si ceruzku a papier, doprajte si čas a napíšte si zoznam tých, ktorým by ste mali odpustiť. Nebojte sa. Niektorí na taký zoznam dali aj 28 ľudí, iní hovoria, že popísali 3 strany. Spíšte si to a všetkých predložte Bohu v modlitbe s prosbou o odpustenie.

Zmierte sa so sebou, so svojou nedostatočnosťou, so zlyhaniami, so sklamaným sebaobrazom. Prijmite sa.

Nechajte sa opakovane inšpirovať Kristom a nenásilnými ľuďmi.

Peter Cibira


[1] Od neho vraj prevzali na Druhom vatikánskom koncile, že si pri obrade pokoja podávame ruky.

[2] Prvotná cirkev žila z odpustenia. Spomeňme si, ako často sa o sv. Petrovi v Písme hovorí, ako zradil, ako bol slabý, ako Ježiš musel povedať, aby mu išiel z očí, pretože nerozumie… Peter toto rozprávanie o sebe počúval, možno ho aj sám hovoril. A to je práve dôležitá podstata: na tomto vyrástlo prvotné kresťanské zhromaždenie. Nie na živote dokonalých ľudí bez chýb, ale na hriešnych ľuďoch, ktorí ľutovali.

[3] Zreteľne som si to uvedomil vlani, keď bol postrelený premiér Róbert Fico. Vo väčšine kostolov vtedy zazneli výzvy na modlitbu za neho. Ale prišla aj reakcia od ľudí, od ktorých by sme to nečakali – ako sa oni za neho modliť nebudú, ako ich kňazi sklamali takouto výzvou…

[4] Pokiaľ nás neovládne a nebráni nám v odpustení.

[5] Lachmanová, K.: Vězení s klíčem uvnitř. Kostelní Vydří, 1996

[6] Inšpirované Lachmanová, K.: Vězení s klíčem uvniř. S. 35